Môžeš ich,
povedať na jeden dych,
ostanú na povrchu okrem tých,
čo veríš v nich
Žena sa obzerá pred zrkadlom. Po stý krát. Tlstá ako prasa. Hovorí si "si krásna taká aká si", ozvena však hovorí "si prasa" a preto rozmýšľa ako tie kilá zhodiť. A hovorí si "od zajtra začínam". Počuje tie slová vo svojej mysli, vnútri, ale v skutočnosti jej len škrabkajú hlavu zvonku. Už roky, každodenne. Tak ako chlapík hovorí, že už nebude fajčiť. Tak ako si dvadsaťroční kokoti a piče hovoria, že už nebudú míňať toľko peňazí a zo svojej prvej skutočnej práce si začnú šporiť. Hovoria si to všetci každý deň. Hovoria si to všetci spolu, občas v tých istých momentoch, len na iných miestach, takže každý zvlášť.
Téma čo sa zdá, že je okrajná
otázka divná ako keď had stúpi do lajna
ako dostať slová do hlavy
použi prostriedky mestskej slovmadnej dopravy
...Idem domov z mesta, stúpam kopcom hore k môjmu bydlisku. V dychu mi cítiť alkohol. Táto chemická kontrolka už pár hodín svieti na tmavožlto aby dala svetu výstrahu, že síce nie som zrezaný pod obraz boží, ale nie som ani v plnej motorickej a artikulačnej pohotovosti. V hlave cítim alkohol. Len ja. Ten pocit je rezervovaný len pre mňa. Vy si užívajte ten dych, ja si užijem ten pocit. Je sobota, takže si to pitie pred sebou nejako obhájim, človek predsa musí aj žiť. Človek nemôže robiť len to čo je nalinkované, potom by to bol robot. Aj keď možno, že je robotom lepšie ako ľuďom, ešte som sa nepočul robota sťažovať. A preto sú roboty tí najdôstojnejší súperi v šachu. Môžem im nadávať na matku, obviniť ich, že podvádzali, môžem podvádzať ja a potom sa tváriť, že som vyhral čestne. A roboti sa len pozerajú a sú...v pohode. Veď majú železné nervy, ako by ich mohlo niečo rozhádzať.
A to som si povedal, že už nebudem piť. Ale tie slová ostali škrabkať moju hlavu zvonka. A to som si povedal, že s tou falošnou zmijou už von nepôjdem. A aj tak. Škrabky škrabky škrab. A dočítam všetky knihy čo mám. Škrabilibi škrabalaba. A vždy si naprv splním povinnosti až potom sa pustím do hocičoho iného. A nebudem tráviť toľko času na nete. A nebudem a nemôžem a nechcem a budem a spravím a zvyknem si a nájdem čas a...škrrrrááááb. No škrabkanie zvonku nepomáha ,keď je svrbenie vovnútri lebky. A pritom to je také jednoduché. Len započať výskum a nájsť tú liečbu, ako dostať slová do hlavy. Lebo mozog nie je len strelec myšlienok, ale aj ich terč.
Dočítal som knižku. Rakovina, od Solženicyna. V originále sa to volá Cancer Ward, tak neviem akým právom to preložili tak jednoducho. Neviem či majú prekladatelia právo meniť názvy, pretože si myslia, že práve oni prekonali autora v umení nazývať a pod ich menom bude jeho kniha znieť oveľa lepšie. Veď, kto je tou Nobelovou cenou ovenčený niktoš oproti ich vynikajúcemu zmyslu pre mená? Možno by mohli preložiť aj samotné meno autora. Načo sa trápiť so Solženicynom, bude sa volať Karol Novák. A načo sa vôbec zaoberať tak závažnou chorobou, prečo tam nedať niečo zábavnejšie? Veď v konečnom dôsledku, literatúra má prinášať potešenie. Tak teda, "Karol Novák - Hnačka".
Tie Ruské mená sú úplne senzačné, ako maľby na plátne. Teraz mám pocit, že keďže nemám prostredné meno, tak môjmu menu niečo chýba. Akoby mu amputovali nohu. Ale tak nevadí, musíme si vážiť svoje meno nech je akékoľvek. Možno, že aj objektívne je krásne, len som na neho tak zvyknutý, že mi pripadá príliš všedné, tuctové. Volám sa Skurvený Bastard, teší ma. Dali mi ho tri dni po tom čo som sa narodil a deväť mesiacov a tri dni po tom čo mali moji rodičia telefonický sex.
Nechcem tu robiť nejaký rozbor, bolo to v podstate celé dobre a každý postava bola super svojim spôsobom. Čo mi utkvelo v pamäti bol Podujev, ako sa furt prechádzal po chodbe a potom si prečítal tú poviedku, možno prvú vo svojom živote a hneď sa zamýšľal a tváril sa múdro keď sa pýtal ľudí "prečo ľudia žijú?". Čisto ako ja, keď disponujem len povrchnou informáciou , ale mám pocit akoby som bol maximálny odborník na danú problematiku. A druhá vec čo mi utkvela v pamäti bol Maxim Petrovič Čalyj. Oujééé, to bol čistý vrah, zjebista najhrubšieho zrna. Chcel by som byť ako Čalyj, taký bezprostredný, večne veselý, vyrovnaný so všetkým, brať čo príde. Aj keď sa mi nepáčilo, že mal dve ženy. Ale tak dobre pre ňho, a ako humorne ich Solženicyn predstavil.
Ešte jedna vec sa mi páčila. Že každý mal nejaké nepodložené názory, teórie. Ale narozdiel od mnohých skutočných ľudí, sa o nich normálne rozprávajú. Nie všetci sa majú radi, ale diskutujú si voľne, namiesto toho, aby sa snažili zadupať toho druhého do zeme a popičovať si na to, že je prijebaný. Tak ako o tom "prečo ľudia žijú". Alebo či Choroš lieči rakovinu. A ešte mi tam chýbala ilustrácia znázorňujúca Zojku Včielku. Musela to byť dobrá kurva...A tiež som sa zaľúbil do tej odvahy postáv, ktorá často prerastala až do ľahkovážnosti. Ale tak nejako verím, že v skutočnosti to na ruskej onkoĺógii v 50tych rokoch naozaj takto bolo, lebo Rusi sú blázni. A tí niekdajší museli byť ešte o dve kategórie väčší blázni, keď prežili ten režim a chudobu.
A novinky...kúpil som si mixér, budem si robiť smoothies. Budem frutarián. Ale akože budem jesť aj mäso a živočíšne veci. Ale okrem toho budem frutarián. Mixér má len 400W , takže aj ja môžem byť len štyristowatový frutarián, viac by som neutiahol. Pozajtra sa musím ukázať na úrade práce, takže zajtra cestujem do Viedne. Minule mi v noci stŕpol kúsok hlavy. Nevedel som, že človeku môže stŕpnuť hlava. Koleno je na tom stále rovnako, vlastne trošičku opuchlo, ale stále to je sotva viditeľné. Kúpil som si jeden deň Ivana Denisoviča a tiež niečo od Ayn Rand(jednu jej knihu pochválil samotný Jim Rohn, tak musí byť dobrá). Zdá sa mi, že aj srdíčko mi tlčie o čosi ľahšie a bezpečnejšie. Teraz keď som frutarián tak do roka a do dňa budem kypieť zdravím. Pozajtra by som mal zrušiť nájomnú zmluvu, výpovedná doba 3 mesiace. A potom som už len čistý Slovák.
Takže Tak!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár