Treba mi zbaliť pár vecí a upratať si izbu. Na jeden vlak som sa už vysral, pôjdem nočným. Takže namiesto toho aby som to robil tak si píšem blog a ešte k tomu som si spravil pizzu, mňam. Pizza je síce len margerita, lebo mame znížili plat, keď zabudla malého chlapca v zapnutom rontgene a spomenula si na neho až keď kričal od bolesti a na koži mal puchýre.
"Tak vidíš, teraz už na tú bolesť zo zlomeniny ani nemyslíš", povedala mu láskavým hlasom a pohladila mu jeho do mäsa vypečené líco. Potom mu líco starostlivo obviazala obväzom, popriala mu všetko dobré a v čakárni sa rozlúčila aj s jeho prehnane ustarostenými rodičmi. Spolu sa zhodli na tom, že bude lepšie ak nebudú robiť zbytočný humbuk okolo triviálneho omylu na jej strane a tak sa pobrali domov. Chlapec o hodinu zomrel na chorobu z ožiarenia. Keď jeho rodičia volali do nemocnice, aby rozpovedali čo sa stalo, mama ich zahriakla, že čo sa tvária tak prekvapene. Veď ich syn zvracal krv zmiešanú so žlčou už po ceste z čakárne do auta. Prúd bol tak silný, že so sebou vzal ja niektoré žiarením oslabené zuby, ktoré zacengali na dne lavóra ako peniažky vhodené do prasiatka(takto funguje radiačná zúbková víla, ktorá lieta v okolí černobylu a niektorých zamorených Japonských oblastí).
"Takže ten lavór čo ste si od nás zobrali už nebudete potrebovať?", opýtala sa ich mama so súcitným, no striktným hlasom, ktorý nadobudla rokmi obetavej práce s pacientami. Vtedy rodičia podali sťažnosť. A jej znížili plat. Zvláštne. Mama obetovala takmer celý svoj život a každú voľnú chvíľku svojim pacientom. Ono bolo by to aj dosť drzé, vysrať sa na nich, keď si za každého vypýtala tisíc eur naviac, za "nadštandardnú starostlivosť", ako to nazývala. A tak pracovala dvadsaťštyri hodín v týždni sedem dní v mesiaci. Popravde, nebolo to vždy toľko, často sa sama zvykla vypísať, aby nemusela pracovať.
Práve som dojedol Margeritu. Tú Taliansku milenku, ktorá si to rozdala s chuťovými pohárikmi na mojom pravidelným orálnym sexom (a olizovaním zábradlia) už vyšúchaným jazykom. Vylízal by som misku od omrviniek, ale Soženicyn sa nechvalne vyjadroval o ľuďoch v gulagoch, kotrí vylizovali misky. Dokonca na jedného pokrikovali "..., vyližmisko!". Nechcem, aby ma tu volali vyližmiska, tak sa zrieknem tých omrviniek v prospech štátu.
Ešte by som mal ísť behať, sakrapráca. No uvidíme. Treba sa len zhlboka nadýchnuť a ísť na to. Rozmýšľam, prečo sa tomu hovorí "nadýchnuť SA", ale "vydýchnuť SA" sa nehovorí. Človek si môže "vydýchnuť si", ale to už nie je opozitom nadýchnutia sa. Viem, že to znie nedôležito, ale od tejto chvíle budem požadovať rovnoprávnosť. Nadýchnuť sa, vydýchnuť sa. Takže nadýchnuť sa, vydýchnuť sa a ide SA na ďalší odsek.
Ešte musím opraviť kus steny v byte keď tam dorazím. Bola tam obšúpaná storočná omietka, ktorá na stene držala už len silou vôle (a to sa mi dá veriť, že omietka nemá silnú vôľu. Ešte som nevidel omietku, ktorá by v živote dosiahla viac než to, že sa nakoniec zošúpala ako koža ženy čo zaspala na slnku). A tak vznikali diery. A ja som sa rozhodol použiť proti dieram jediný protijed, ktorý mám doma k dispozícii. A to sadru. Montážnu sadru. A tak ten kúsok steny nad radiátorom teraz vyzerá zošúpane a ešte k tomu akoby na neho niekto hodil hrsť blata. Ale ja sa nevzdám, kúpil som dodatočné nástroje a zahladím to. Pripadá mi to akoby som hral v jednej časti "A je to!". Už si len nechať narásť nos, kúpiť si čapicu v obchode s tovarom z druhej svetovej vojny a vyhladiť si krémom kožu až do leskla.
Čo také by som ešte spomenul, aby som sa vyhol životu, dňu, upratovaniu a ceste do Skurviedne. Hmmm, predvčerom som napríklad pozeral svoje staré blogy na finewriterovi. Ach tá nostalgia, fakt mi to už vtedy jebalo, ale páčili sa mi. Boli smieškovské. Občas vo mne vzbudili dvojbodku nasledovanú písmenkom, ktoré má obvod. Tieto tu teraz mi pripadajú strašne suché a zošuverené, žiadne šokujúce nápady. Budem musieť učiniť pokánie. Napísať tisíc vtipov. Prvých 999 bude trápnych, ale ten tisíci URČITE trafím. Ale teraz ma je potrebné ospravedlniť, pretože musím ísť žiť svoj život aspoň na pár hodín.
Takže Tak!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
subarnica
30. 5.mája 2016 21:22
Napíš svoj komentár