Už som opäť v Košiciach. V Rakúsku som vybavil ten pohovor čo ma čakal. Zistil som, že to nie je pohovor so zákazníkom, ale len s headhunterom, takže mi len vzal krv(základné informácie, očakávania na plat, okukal si ma). Samozrejme plat som hneď zahlásil astronomickú sumu. Tak ma začal tíšiť. Pritisol si ma na hruď a pokojným hlasom vysvetľoval, že takýto plat je privysoký, vložil mi cumeľ do úst(aspoň tvrdil, že je to cumeľ. Neviem, mal som zaviazané oči a málo dôvodov neveriť mu) a ukončil to tradičným pšššť, všetko bude dobré, pšššt. Tak sme spustili 10 percent z pôvodnej požiadavky. Aj tak si myslím, že je to suma za ktorú ma nebudú ochotní prijať. Keď som vychádzal z kancelárie, dúfal som, že v čakárni uvidím Nielsa Bohra a Alberta Einsteina, ktorí sa chcú uchádzať o tú istú pozíciu, aby tak ešte viac znížili moje šance na úspech. Kontrolná otázka "Hej Niels, koľko je 425 krát 617". "262225", odvetil by po správnosti a dodal "Hej Goodking, koľko je 4 plus 4?". "Niečo okolo desať", prezradil by som mu môj odborný odhad a spokojné odišiel domov.
Teraz sa nachádzam v dome. Oproti môjmu balkónu je situovaný les, ktorý cez deň vyzerá bezpečne a ľúbezne, no v noci sa mení na tmou zahalený labyrint, kde by besnotou nakazené miestne zvery dotrhali aj zatúlaného tigra. Zvláštne ako tma dokáže zmeniť atmosféru. Včera som v tej tme aspoň mohol otestovať môj ďalekohľad, 102 milimetrový Maksutov, čo som si doviezol so sebou na Jupiteri(otestoval som ho na Jupiteri, nie že som si ho doviezol z Jupitera, aj keď by som sa nedivil keby tam mali väčšiu ponuku ďalekohľadov ako v Slovenských obchodoch). Nastavil zväčšenie na 130x a...nič moc. Kvôli hmýriacej sa atmosfére som nebol schopný využiť ani toto malé zväčšenie. Kotúčik už začínal byť celkom tučný, len detaily sa neukázali, mihotal sa presne akoby som sa na neho pozeral tesne ponad horúcu plechovú strechu. Niekto by s tou atmosférou už mal niečo spraviť. Jednak mi kazí pohľad na nebo, jednak keď strieľam z airsoftovky na plechovky tak mi brdzí guličky. Nehovoriac o to koľko litrov benzínu stojí autá naviac, kvôli odporu vzduchu (F = 1/2 c * Ro * S * v2, Niels, Albert dajte na to! "To céčko je akože rýchlosť svetla?", "Nie Albert, c je koeficient tvaru projektilu, všetko ti treba vysvetľovať", "Ííííh, už to mám, po všetkých tých rokoch, energia sa rovná váha krát koeficient odporu projektilu na druhú!").
Ľavé koleno stále cítim divne. Preventívne som si začal pozerať na youtube videá ľudí s rakovinou kostí. Na moje prekvapenie sa jednalo zväčša o pekné, až krásne ženy. Odo dnes považujem krásu ako hlavný rizikový faktor rakoviny kostí. V tom prípade som mimo nebezpečenstva. Ale zasa netreba sa nechať oklamať. Bola tam čaja, čo hovorila ako dostala rakovinu do nohy, chceli jej ju naisto zobrať, ale nakoniec sa operácia podarila tak super, že jej ju nechali. Na videu vyzerala úplne v pohode zdravo. Písal sa rok 2013. A potom už len čítam komenty pod videom, že škoda že zomrela. Well, that escalated quickly. Možno je niekedy lepšie zobrať tú nohu celú, bo čo z toho, že človek vie chodiť keď dôjde akurát na cintorín. Sa mi páči ako hneď stanovujem presnú diagnózu a čo malo a nemalo byť spravené napriek tomu, že netuším ako sa operujú nohy a vlastne netuším nič o chorobopise dotyčnej. A to ma napĺňa sebavedomím, pretože pokiaľ dokážem zaujať takýto fundovaný a odborný postoj k tak zložitej téme, potom sa nemôžem mýliť v ničom. V zahraničí aspoň môžete ísť na tú operáciu a dostanete nejaké chemo a ožaro, na východnom Slovensku ľuďom neostáva nič iné, než doplaziť sa na vyhliadkový vežu a nožom do jej zábradlia vyryť "Bol som tu dd.MM.yyyy a potom meno. Napríklad Kubo. A potom vás pochovajú v antialergénnych papučiach, lebo tie poisťovňa ešte preplatí.
Aspoň dačo pozitívne, dočítal som Mr. Mercedes a začal Shining. Ale strašne sa inak zajebávam. Musím sa dáko naštartuvac. Ostáva mi na Slovensku prinajlepšom niečo cez 2 týždne času a potom sa musím zasa pakovať. "Čo na to hovoríš papagáj Šedý Žako?". "Pakuj do piče!". "Daj na to, Žako". Ale dnes idem do mesta, alebo proste niekam vonku, aspoň na chvíľku. Chce sa niekto pridať? Vítaní sú len ľudia, ktorí patria do najohrozenejšej rizikovej skupine pre vznik rakoviny kostí, toto je z mojej strany vlastne charita!
Vždy keď bolo niekde riziko,
môj ded šiel do toho, zmazal ho zmizíkom,
dobrodružné nápady chodia do hlavy napešo,
k môjmu dzedkovi vždy prišli rýchlikom.
Zatiaľ sa lúčim. Šírte vždy lásku a žltačku. Láska a žltačka sú odpoveďou pre šťastné zajtrajšky na tejto zemi!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár