Musím šanovať tú kondíciu akoby som bol kondicionér a nie žiaden buzerantský šampón. Ale začalo to dobre. Z domu do mesta som sa vybral pešo, jak správny kondicionér. Vyšľapal som strmý kopec a prekročil miestne Alpy (niekoľko slonov čo ma doprevádzali cestu neprežilo. Naozaj, tak jak ci trúbim) ako správny kondicionér. Po asi hodine cesty som dorazil na miesto určenia ako správny kondicionér. Potom mesto. Potom cesta domov, zasa na pešo. Šecko by bolo úplne eňoňuňo super keby som zasa nechlastal jak kokot. Cítim sa ako bratia Butabiovci vo filme Noc v Roxbury, keď prišli do posilky a tréner ich začal jebať, že má obavy o ich tricepsy. Ale jak sa hovorí, komu net rady tomu neporadzíš. A komu niet pomoci tomu nepomožeš. A komu net hanby toho nezahanbíš.
Ešte ma čaká zvyšok víkendu. Dnes končí trinásty deň bez cigarety. Včera som bol dokonca s fajčiarmi v uzavretom priestore opitý a celkom som to ustál, aj keď nehovorím, že som nemal kus chuť dať si. Mozog na mňa začal hrať divadlo, Romatan. Pozerám na moju známu s cigou v hube. A mozog čo mi povedal, že vraj pozeraj, ona si fajčí v pohode, chodí aj cvičiť pravidelne, a nezdá sa, že by ju fajčenie až tak dojebávalo, fajčenie nemôže byť až také zlé. A toto mi proste len tak z ničoho nič mozog povie úplne bez hanby. Kokot ozávitovaný. Jakeby som po viac jak(viac jak ci říkám) siedmych rokoch nevedel, že či fajčenie škodí abo ne. To je jakeby prišiel kňaz za chlapíkom čo už 12 krát zomrel a začal mu tvrdiť, že nebo a peklo existujú.
"Ta ja ne včera som sa narodil(teda zomrel), že mi tu budeš vyprávať bájky", povedal by chlapík.
Včera som sa dopočul vraj na splodenie dieťaťa v budúcnosti bude stačiť mužská spermia a bunka ženskej kože. Takže dnes idem naisto do mesta so žiletkou baliť ženy. Alebo nie, spravím to lepšie. Nejakú si vyberiem a budem ju len ticho sledovať z niekoľkometrovej vzdialenosti. Po istom čase zrejme dorazíme do takého či onakého tmavého podchodu, kde budeme úplne sami. A to je tá chvíľa. Ona si konečne stiahne, v domienke že ju nikto nevidí, topánku a ponožku z nohy. Vyberie rašpľu a začne pilníkovať kožu na päte, ktorá ju celú cestu tak tlačila. Keď opilníkuje 2 centimetre a odíde. Tu prichádzam na scénu ja(a zázrak matky prírody) s pinzetou a sáčkom. A o desať, možno pätnásť rokov budem vysvetľovať v štýle himym "A takto si sa narodil...nie, tvoja mama ťa neopustila keď si mal 3 roky, aby šla robiť vojnovú poštárku do Afganistanu. To som ti klamal. Popravde, nebola to ani veľmi dobrá lož."
Zaspal som niečo po druhej hodine ráno a zobudil sa o štyri hodiny neskôr smädný ako mních. Cítim sa oddýchnutý, ale podľa mňa to je len fatamorgána z toho smädu a keď sa telo spamätá, dá mi najavo, že ešte chce drichmať. A ja mu to doprajem po všeckých tých nedospatých rokoch vy je ba ných, tak jak ci chrápem. Ale dobré časy sa končia. Musím ísť naspäť do Rakúska budúci týždeň. Jednak sa neteším na úrad práce. Jednak sa teším aj neteším, lebo konečne zohabím dákeho dochtortopéda. Potom si donesiem nohu naspäť v sáčku na Slovensko a pochovám ju v poslednom jarnom snehu. Alebo keď nebude sneh tak do blata. Alebo do detského pieskoviska. Alebo pôjdem do Tatier, počkám kým spadne lavína a potom ju tam pohodím, aby si záchranári mysleli, že tam rozjebalo ľudí. Samozrejme podľa DNA sa im podarí ľahko identifikovať, že je moja a tak mi o pár dni na dvere "zaklope" komando v čiernych vestách s bielymi nápismi "POLÍCIA" a "TANAP", všade budú reportéri, ktorí čakajú senzáciu. Vzduch nad nami pretnú listy policajných a televíznych helikoptér. A keď ma budú vynášať spútaného von a reportéri mi napchajú mikrofóny do úst poviem len
"Vedeli ste, že na splodenie dieťaťa bude v budúcnosti stačiť spermia a jedna bunka ženskej kože?". Thug life!
Ale tu príbeh nekončí. Sudca klepe kladivkom. Vinný zo šírenia poplašnej správy (vinný zo šírenia poplašnej nohy). Najťažšia nápravnovýchovná skupina. Uvedú ma do cely plnej hard core nacistov s hákovými krížmi a slovenskými dvojkrížmi vytetovanými na čelách. Niektorí z nich sú uprostred série benchpresu na podomácky vyrobenej lavičke. Vojdem dovnútra, usmejem sa úsmevom sebavedomých a slušne pozdarvím "Jónapot". A spustí sa...trma vrma. (Ešte predtým než tento smutný deň nastane by som si mal spraviť stránku na wikipedii)
Tak sa lúčim, boh žehnaj mojej nohe. Boh žehnaj všetkým nohám, pretože všetky nohy sú krásne. Aj tučné nohy sú krásne. Stop leg shaming!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
3. 4.apríla 2016 00:39
Ber to z tej lepšej stránky - aspoň sa to nestalo mne!
Napíš svoj komentár