Blíži sa zima. Nastáva húfne sťahovanie. Bratislavské letisko je nabité ako krčma pred záverečnou. Andamo a Oliana sa krčia pod strieškou pomocného prístavku.
„Už prší. Čím skôr len vypadnúť z tohto záchoda.“
Okolo idú ich známi.
„Čááu, vy dvaja! Tak kam? Zas na tú blbú Krétu?“
„Nie. My ideme na Krétu, čo je perlou morí a hviezdou hviezd. Odmietli sme ponuku z páchnucej Andalúzie.“
Chlapi si ťapli dlaňami, ženy sa objali. Veselá nálada prerastala v drsné vtipkovanie.
„Nie, my končíme v Španielsku.“
„A? Kam na zimu? Alebo ste prestúpili na snežnú vieru?“ doberal si kamoša Andamo.
„Irak.“
„Čo tam?“
„Normálka – ťažba ropy, zber ďatlí, fíg... práce až po uši.“
Alena ho doplnila: „Minulú zimu, totiž, v Andalúzii navalilo pol metra snehu. Vieš, čo je to sneh? Je to ohavný biely exkrement šedej zimnej oblohy.“
„Počul som. Sneh už prepadáva krajiny, kde ho ešte nikdy nevideli. Aj v Maroku, v Alžírsku...“
„Španielsko ostane vyľudnené.“
„Minimálne v zime.“
Sadli do preplneného baru. Voľno bolo až pod stropom. Automat im ponúkol, čo len srdce žiada.
„Nejdete s nami?“
„Ó, nie. Na Kréte je fajn. Občas prší, ale inak... A radi oberáme olivy. Trocha helfneme s rybami... máme tam zázemie.“
„Oni že na jar idú s vami na Slovensko?“
„Niektorí. Ani Gréci nemilujú letné páľavy. Makajú u nás v továrňach: lietadlá, vlaky, autá... Lebo inak nemá kto robiť. Slovensko má asi pol milióna ľudí.“
„V lete.“
„Isteže. V zime má dvesto tisíc pojedačov snehového hnusu.“
Všetci štyria sa svorne zasmiali, keď vtom si Alfonz všimol ľudí až tam vonku.“
„Hen sú!“
Z ulice vošiel na plochu letiska dav. Prišli sa rozlúčiť. Niesli transparent: Hanba zmrzláňom! Tí im zase odpovedali vlastnením trička s nápisom: Smrádeček, ale teplúčko! Južania a severania sa takto doberali už roky. Odvtedy, ako ostala na zemeguli len miliarda ľudí.
„Tak už nám to letí.“
Andamo a Oliana vstali a rozlúčili sa s priateľmi. Z davu na nich pokrikovali: Teploši! Nastupujúci na linku na Krétu im oplácali: Zmrznite tu, jedzte sneh, zavrite sa do mrazáku!
Lúčenie bolo úprimné a priateľské. Konečne je na svete dosť miesta, aby mohol ísť každý tam, kam mu srdce žiada. Aj manželstvá už neboli zmiešané: Milovníci tepla si hľadali milovníkov tepla a opačne. Pol roka žili tam, pol roka zase naspäť. Vyznávačov snehu bolo stále menej. Počasie vyčíňalo ako bláznivé, ale konečne sa dalo pred ním ujsť. Lebo svet sa vyľudnil.
Na Kréte ako vždy – do obľúbeného bungalova. Ešte len končilo leto, zatiaľ čo na Slovensku už valili sračky z oblohy.
„Poď, môj milý, už som sa nemohla dočkať.“
„Aj mne už sa vzpieral v lietadle, chcel tuším uletieť, či čo?“
„Ešte to! Čím by som si uzavrela môj roztúžený otvor?“
Keď mal mať Andamo erekciu, Oliana ho odsotila.
„Počkaj, beťár, nie do mňa. Choď sa pozrieť vedľa, kto tam spí.“
Išiel. Keď sa vrátil, povedal:
„No veď... náš syn.“
„Tak vidíš. My už dieťa máme. Ďalšie rozmnožovanie je neprípustné!“
„Áá! Veď viem, do kelu!“
A dokončil vec ako obvykle.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár