Bolo jedenásť. Sila, akú ešte nepoznal, ho prebrala lepšie ako studená sprcha. Niekto je v kuchyni. Nie že by počul kroky, to vôbec, ani šuchnutie! Napriek tomu, bol si istý.
Strach nekonečný, keď otváral dvere. Tušil to. Pozdĺž kuchynskej linky stáli postavy. Boli biele, nízke a neurčité. Nevedel by, kde jedna končí a druhá začína. Videl ich krátko, hneď dostal smrteľný strach. Akoby nazrel do sveta mŕtvych a zase cúvol. V poslednej chvíli sa pohli k nemu. Zabuchol.
Otvoril okno. Vonku autá, musel sa napojiť na bytie, na ľudstvo, na život. Nikdy mu hluk civilizácie nepripadal príjemný. Spolupatričnosť s davom.
S úzkosťou hľadel na dvere. Želal si tak strašne, aby sa neotvorili! Trčal v okne a civel na dvere. Vari hodinu. Potom ich zamkol. Do rána stál pri otvorenom okne.
André rád chodil stanovať. Nie tam, kde všetci, ale tam, kde nikto. Do polí. Díval sa na hviezdy, či neuvidí niečo nezvyklé, napríklad nie ľudský výtvor techniky. Zapisoval si zvláštne úkazy. Nebolo však práve čo zapísať, spánok ho zmáhal.
Len čo zaľahol, spánok odletel a zase ten pocit ako na ihlách. Niečo sa deje, niekto ho vyzýva. Je teraz ďaleko od ľudí, ale ako keby sa na neho díval celý svet. Svet cudzí, nie ten ľudský. Vystrčil hlavu zo stanu.
V diaľke uvidel tie biele postavy. Veľmi ďaleko, asi kilometer. Cúvol dnu a presviedčal sám seba, že má byť rozumný. Nič tam nie je, duchovia nejestvujú. Nabral odvahu a opäť vykúkol.
Boli už len asi sto metrov. Približne tri neurčité biele figúry. Žiadne črty tváre, nevedno, či ruky alebo nohy, ale ako keby to malo hlavu. Stále sa prekrývali.
Zaliezol, zapol na zips stan. Zaľahol. Je to hlúposť, vidiny! Musí nájsť riešenie, žiadne čary ani zázraky. Keď ide do tuhého, človek sa drží reality. Určite sa mu iba zdá, že čosi videl. Nič tam nie je!
Ležal na zemi v stane. Dúfal, že okolo nie sú žiadne biele bytosti. Pol metra od svojej hlavy začul šľapnutie na zem – tam vonku. Zvuk bol zreteľný, nebolo pochýb. Chodia okolo. Vyzývajú ho.
Medzi smrťou a životom predieral sa živý André na svet. Vyšiel von a začal baliť. Nie, ako inokedy, ale rýchlo, rýchlo, hocijako na kopu. Trocha videl, mesiac bol v polovici. Trvalo to rekordne krátko. Nemal odvahu zdvihnúť zrak. Hľadel si len pod nohy, a či stoja okolo a dívajú sa, to nevedel.
Prišli ešte raz. Keď spal v aute. Nemal stan, ale nechcelo sa mu domov. Ostal na noc v divočine.
Zobudil sa na neurčitý pocit. Sú tu. Ale... Ako keby to záležalo od jeho vôle. Ak chce, uvidí ich. Ak nie, tak nie. Ostal ležať. Zavrel oči. Ak by ich otvoril, stáli by pri aute. Uvažoval.
Za čo nás majú? Blížil sa k tajomstvu, chcel ho odhaliť. Možno ešte nikto na svete nemal tú možnosť. Nezáleží, či sú reálni. Isté je, že konečne pochopil ľudské postavenie vo vesmíre. Pocit, že je niečím... Treba nájsť prirovnanie. Chytro, než to zmizne!
Už vie. Bol to pocit mäsa. Je kusom bravčového, čo visí na háku u mäsiara. Dívajú sa na neho, lebo ho chcú nejako použiť. Ani im len nenapadne, že to bravčové by mala byť inteligentná bytosť. Presne taký mal pocit – ako vec. Má si želať, aby sa ho zmocnili? Prvý raz prekonať sám seba? Je to ako skočiť zo skaly. Raz už musí, inak sa ich nezbaví. Skočil.
Zatriaslo ním. V hlave temno a nával horúčavy. Trvalo to chvíľku. Celé telo v kŕči, v akomsi nekontrolovanom pohybe. Niečo na neho spadlo, tým si bol istý. Ako keby tma vesmíru. Potom už nič. Bol živý.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
levantine
4. 3.marca 2016 22:36
Dakujem ano su tu...
2
@levantine
Tá situácia na tom poli sa skutočne stala. Ostatnými si nie som celkom istý, či sa mi nesnívali.
Tá situácia na tom poli sa skutočne stala. Ostatnými si nie som celkom istý, či sa mi nesnívali.
3
@gorgor Niekedy by si sa cudoval, co vsetko je skutocne... ja vravim nic nie je nemozne... a aj sny nas dokazu klamat
4
@levantine
Som realista. Je však fakt, že po tom prípade na poli, som niekoľko rokov bál sa byť v noci v lese sám. A tiež... skrátka nedávno sa mi snívalo, ako ma zabil... neviem, nejaký duch. Bol nado mnou ako tmavá hmota a privalil ma. Obrovsky som sa triasol. Ale neustúpil som, Neustúpil som jeho požiadavke na moju pokoru. Tak ma zabil.
Som realista. Je však fakt, že po tom prípade na poli, som niekoľko rokov bál sa byť v noci v lese sám. A tiež... skrátka nedávno sa mi snívalo, ako ma zabil... neviem, nejaký duch. Bol nado mnou ako tmavá hmota a privalil ma. Obrovsky som sa triasol. Ale neustúpil som, Neustúpil som jeho požiadavke na moju pokoru. Tak ma zabil.
5
Ja do lesa nechodim sama nikdy uz... chapem ta
Je dobre neustupit, nevzdat sa.
Podobnu situaciu zazilo mnozstvo ludi. Nie si sam.
Bud rad, ze si neskoncil s ranami na tele, ale len zo zlou spomienkou na dusi.
Je dobre neustupit, nevzdat sa.
Podobnu situaciu zazilo mnozstvo ludi. Nie si sam.
Bud rad, ze si neskoncil s ranami na tele, ale len zo zlou spomienkou na dusi.
6
@levantine
Je dobré neustúpiť, nevzdať sa. To si zapamätám. Lebo sa mi zdá, že všetci chcú, aby som zvesil hlavu a naveky poslúchal, ako doteraz. Dobre, budem neústupný. Dík.
Je dobré neustúpiť, nevzdať sa. To si zapamätám. Lebo sa mi zdá, že všetci chcú, aby som zvesil hlavu a naveky poslúchal, ako doteraz. Dobre, budem neústupný. Dík.
Napíš svoj komentár