„Práveže je iba jeden. A v tom spočíva odpoveď na vašu otázku. Sme sami? Áno, my baktérie sme sami. Alebo ak chcete: My, zreťazené aminokyseliny...“
Musel si upiť z pohára veľkého ako akvárium. Blysol očami a prebehol lokál. Aj zvyšok osadenstva boli vedci a technici. Okrem barmana.
„Bol som vŕtať na Európe. Neskutočné problémy s prerazením ľadového štítu ma vyliečili z lásky k vesmíru.“
Náhle akoby si na niečo spomenul. Odbočka pred vstupom do nemoty.
„Ba nie, bola to radiácia Jupitera, áno. Tá ma dorazila. Jediná nádej okrem Zeme... v zajatí ľadu a zabijackého žiarenia! Prepáčte za výraz, ale seriete sa roky, aby ste nahliadli do oceánu na Európe, a tam nič, ani prd, taká mŕtva slaná brečka... príšerne nudné miesto vesmíru! A vtedy vám dôjde, že ste sami. A pochopíte, čo je to pot, drina, odriekanie... obetovanie svojho života. Nie preto ste žili, aby ste niečo objavili, ale objavíte svoju samotu. Nikde nič nie je!“
Posledné slová vykríkol. Aby počuli aj tí vzadu. Je to chronické, ako si teoretici nevážia dobrodruhov. Pozvali si ho, tak nech počujú pravdu!
„Áno, aj popretie nádejí je nádej sama,“ pokračoval akoby rozumnejšie. „Sme ako buldoci. Veď planét je ešte dosť. Na kieho paroma sme ale investovali všetky zdroje do jedinej z nich, keď nádej vždy bola sotva rozdielna od nuly? To rozumný tvor nerobí. Ale robia to baktérie. Hľa tajomstvo viery!“
To boli slová do ringu, práve im vmietol do tváre posadnutosť a fanatizmus. Bol však už mierne opitý, tak nevedeli, či to platí.
„Vzchopte sa, Tokar. Máte už dosť.“
Vyhľadal si toho drzúňa. Poznal ho – typický rozumný dodržiavateľ zákonov. Nikdy mu nespadol strop jaskyne na hlavu. On vie mať iba geniálny nápad, do marťanských jaskýň však pošle iných hazardovať so životom.
„Vy ste boli v komisii,“ vyriekol Tokar, keď si sebaistého obzrel.
„Bol. A čo?“ priznal sa on nevinne.
„Meno?“
„Woods.“
„Čo? To sa ako píše...?“ mávol hneď rukou. „Kašlime na to. Počúvaj, ty Úúúú: Požičaj si kalkulačku a počítaj... Že keď má naša Galaxia zhruba desať miliárd rokov a má dvesto miliárd hviezd, tak dve živé sa môžu stretnúť... počkaj.“
Zase ten náhly nápad opitého, na ktorý triezvy nemá nárok.
„Predstav si, Vúúú..., že hodíš v Španielsku do mora plastovú fľašu. V tej istej chvíli hodí tvoj kamoš... napríklad ja, plastovú fľašu do mora v Grécku. Teraz mi povedz, prečo by sa presne o tisíc rokov mali tieto dve fľaše nachádzať tesne pri sebe? To mi povedz...“
Chlapík však ani nemrkol. Hľadel na Tokara naďalej ako na ožralu z kontajnera.
„Čo to má s Európou?“
Tokar sa rozčúlil.
„Čo asi! Nerob sa blbý...“
Prítomní sa začali odvracať. Ešte nikdy do baru nevolali políciu. Nepríjemné už len pomyslieť...
„Prečo by sa mal život vyvinúť dvakrát tesne pri sebe – na Zemi a na Európe? Ešte k tomu v roku 2090?“
„Tárate nezmysly,“ odbil ho Woods. Tokar vstal a prišiel k nemu. Tesne k jeho stolu.
„Poslal si ma do pekla. Teraz mám rakovinu a skapem.“
Woods ostal pokojný. Vedel o celej výprave i o jej zdravotnom stave.
„Cena za Európu bude ožiarenie. To ste vedeli vopred.“
„Nehovorím o rakovine!“ namietal Tokar. „Hovorím o tom, že to bola zbytočná obeť. Celá výprava! Peniaze, nádeje, životy... všetko pre váš omyl. Boli ste hlúpi...“ povedal Tokar a otočil sa preč. „A to je zase vaša rakovina.“
Políciu zase odvolali. Nie každý cítil k opitému odpor. Bol tam novinár Haman.
„Ako ste mysleli to, že vás poslali do pekla?“
Prisadol k Tokarovi a pokynul barmanovi.
„Čo vám nie je jasné?“
Tokar hneď videl, že pán nie je kolega. Nemal chuť na jalové táranie a bulvár.
„Obvinili ste kolegov z niečoho. Z čoho?“
„Z hlúposti.“
Novinár už nahrával.
„Je podľa vás vedecký výskum hlúposť?“
Tokar načisto precitol.
„Ty si odkiaľ, truľo? Z national geografic?“
Novinár bol zvyknutý.
„Čo znamenala vaša veta: Hľa, tajomstvo viery?“
Tokar ho prestal vnímať. Obrátil sa, aby mohol rozmýšľať. Mikrofón mu nevadil.
„Ľudstvo od svojho úsvitu verí v zázraky. Je to ľahšie, ako sa zmieriť s krutou realitou. Vymýšľa si bytosti, ktoré vedia čosi viac, než on sám. Kladie seba do stredu vesmíru, ako keď sa monarcha nechá obdivovať pätolízačmi. Hľadá sebe podobných z rovnakého dôvodu, pre aký Columbus či Pizarro dobývali Ameriku. Chce nájsť iný život, aby pochopil, ako vznikol ten jeho. Hľadanie života sa stalo náboženstvom vedcov. Stalo sa vierou. Rozum dostal výprask...“
Novinár nebol spokojný.
„No dobre, ale naznačili ste, že kvôli ich viere poslali vašu výpravu na smrť.“
„Áno,“ súhlasil Tokar. „Tak to napíšte: Nezomreli sme pre vedu, to by nám vôbec nevadilo. Ale pre ich debilnú vieru! Sú to vrahovia z titulu hlúposti.“
Dopil a vstal. Vedel, že pred barom už na neho čakajú. Chceli byť diskrétni, aby nenarušili svätú atmosféru vedy.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár