Mešká. Už keby aj hneď bola tu, aj tak to nestihne.
Konečne sa driape z tunela. Kníše sa ako opitá, má vpredu grimasu šťastného chumaja, očká jemne privreté.
Otvára vchod v tvare srdiečka. Pravdaže, ružového. Dnu je veľa miesta, komfortný nábytok, postele, kvety. Každé oddelenie iné, len si vybrať!
Preletela šprtáčov, čo na poslednú chvíľu potrebujú zhltnúť dejiny Egypta. Zaujal ju ružový dym spoza blankytného závesu.
Odtiahla ho. Borec s cígou medzi prstami ukázal jej zdravé zuby, rímske črty a kravatu – červenú. Inak ani náznak odevu. Rozvalený v kresle potiahol z bielej paličky a vyfúkol z nej ružovú hmlu.
Zatiahla. Oproti nebol ani záves. Tam jej kamoška niesla k ústam krémeš. Mala prezývku Laskonka. V druhej ruke špic. Sedela na torte, a na pitie vodku s džusom.
„Čau, Paťa, máš sa?“
Na podprsenke sa jej ligotal kúsok roztápajúcej sa zmrzliny.
„Ujde to. A ty?“
Zahihňala sa. Vankúše sa jej zavlnili.
„Mám nového frajera. Nepoznáš ho. Je taxikár a je prachatý jak sviňa...“
Ďalšie oddelenie si zabudlo zastrieť. Pohovka telovej farby, nohy trčali až do chodbičky. Ale pozrime sa: Suseda! Infla granti s kominárom. Ako v tej pesničke: Každý komín vymetám... štetkou. Nohy boli jeho, jazdila s ním po prérii a držala ho za gombík. Prvý oblečený chlap.
Uvidela svoju známu. Povrávalo sa o nej všeličo. Ktovie, čo tá vystrája!
Sedela v kresle a okolo nej päť krásavcov. Jeden lepší ako druhý. Hovorila o láske.
„Viete, ja som veľmi náročná. Musím mať istotu, že môj partner...“ obrátila sa na toho s bicepsami, „...je tu predovšetkým pre mňa.“
„Ale, moja milá, to nám hovoríš už hodinu.“
„Ja viem. Však času dosť, nie?“
„Pristúpme radšej k dielu.“
„Ale, zlatko, kroť svojho tátoša! Ja si vyberám a neviem sa rozhodnúť.“
„Tak nám aspoň naznač, čo ti je najmilšie.“
„No ja neviem. Vy sa predveďte...“
Ako jeden sa postavili a mierili na ňu svojimi pištoľkami.
„Ale nie, vy žrebci! Tak som to nemyslela.“
Zase si posadali. Okrem jedného.
„A nie si ty náhodou panna?“
Čo nasledovalo, dalo sa očakávať. Dlhý prst a hlas nemajúci zmilovania.
„Vypadni!“
Vyšiel od nej a tykadlo sa mu hompáľalo, keď sa míňali. Už takmer čosi povedala, keď ich výhybka drgla k sebe a ona mu nechtiac obtrela ruku...
„Prepáč.“
Usmial sa.
„To nič. Aj nabudúce.“
„Kedy?“
Zastavil sa. Obzeral si ju od hlavy po päty. Zaujala ho.
„Ty chodíš oblečená?“
„Ja...?“ zahanbila sa. „Nie, to iba teraz. Vlastne... sa v tom dusím.“
„Tak si odlož.“
„A kam?“
Ukázal jej na pohovku. Položil ju ako v mdlobách do perín. Zatiahol záves. Čipkovaný.
„Uvoľni sa. Dýchaj zhlboka.“
„Ale nesmieš...“
„Čo?“
„Nesmieš naplno...“
„Čo si... Iba ťa pošteklím. Tak, ako to máš rada. A ako sa vlastne voláš?“
„Čože?“
„Ako sa voláš?“ povedal vážne. Záves sa odhrnul.
„Vaše meno!“
Revízor.
Prebrala sa. Všetci na ňu zízali. Kolesá duneli, výhybky natriasali.
„Čože?“
„To už sme počuli. Lístok máte?“
Zahrabala v peňaženke. Tu je! Dala mu ho.
„Necviknutý. Zaplatíte pokutu...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár