Silvia je blondína. Má odfarbené vlasy, štíhle telo, žltý pulóver a trocha jeden zub nakrivo. Má zelenkavé oči. Krehká a krásna.
„Ty ma nemáš rád!“
Samo je smutný žltovlasý samotár. Zamiloval sa do Silvie, lebo práve v deň, keď ho trafil Amor šípom, stretol Silviu, a bolo to.
„Ale ja??“
Silvia je ešte k tomu trucovitá ako osa.
„Áno, ty. Nepozval si ma do tanca.“
Sme v nočnom lokále, živá kapela, samí lepší ľudia a Samo má narodeniny. V poradí už dvadsiate druhé.
„Tak... smiem prosiť?“
Silvia zošpúlila pery. Nasrala sa.
Ale išla.
Tanec dvoch drevených. Sú ďaleko od seba, lebo on je hanblivý, je strémovaný, je dokonca panic. Nechytil by ju za niečo intímne, ani keby mu mali ruky odťať. Je slušný a patrí do stredoveku.
Ona je úplne normálna.
Keď majú túto trápnosť za sebou, sedia nad koňakom a čakajú na zázrak. Stane sa.
„Smiem prosiť?“
Starší chlap, tak štyridsať, zavalitý, zarastený, gorila. Silvia hneď ukázala ten krivý zub. Vyliezla na neho ako na strom.
Samo osamel. Úplne na neho zabudli, že tu je. Asi je neviditeľný, to sa mu stáva, občas ho i zašliapnu.
Nemôže sa na nich dívať. Čumí do pohára a trpí. Nie preto, že mu ju vzali, ale preto, že chce byť sám, a zároveň s ňou. Čo sa vylučuje.
Konečne je naspäť. Vrátil mu ju vcelku.. Ale je iná. Zažal v nej svetlo a ona žiari. Očká zelenkavé svietia, líca červenejú. Zrazu chce niečo povedať, a na to treba uši. Tie Samove.
„Vieš, čo mi navrhol?“
Samo sa vracia späť z vesmíru. Zosadá na stoličku a netuší, čo ho čaká.
„Že keď sa s ním vyspím, dá mi päťstovku.“
V tejto chvíli sa mu zdá, že osprostel. Teda že sa zbláznil a ocitol sa v ústave pre duševne chorých. V skutočnosti sa ocitol v reálnom živote.
„Čože? Ako môžeš povedať takú kravinu?!“
Vedel, že sú také ženské. Ale netušil, že i tá jeho.
„Neboj... je to chvíľka. Čo sa ti stane, keď si odskočím? O pol hodiny som späť a máme päťstovku.“
Dokonca mu položila ruku na jeho dlaň, čo inak nikdy nerobí. Je to prosenie: Pusti ma s tým zvieraťom do postele, nech ma poriadne pretiahne, keď ty si zrejme impotent. Nedávno sa mu spustila. Má sedemnásť a panenstvo nechala na jednej chodbe, jedného hotela, na jednom stole, čo tam zabudli.
Na to myslia obaja – na jej panenstvo. On tú stratu niesol ako kríž, ona ako vyslobodenie. Jej blana ich rozdeľuje, viac-menej ruky ich spájajú. A on nechce pustiť.
Zaťal sa a drží. Zdanlivo jej nadáva, slová sú tvrdé, ibaže... on plače. Nie slová, ani stisk rúk, ale slzy ju primäli poslúchnuť.
Potom už nič. Až na to, že... Cestou domov dostal nápad, ako zachrániť stratené. Nedá sa mlčať, musia hovoriť a témou nie je stratený venček, ale jeho potencia. Vie, že teraz alebo nikdy! Cíti sa ako pred gilotínou.
Zrazu zabočil. Hlboká tma, poľná cesta, ani živáčka. Objal ju. Bozkávanie... Dokonca mu akoby náhodou zišla ruka na jej prsník.
„Poďme dozadu.“
Povedal to on. Nová vec – niečo také od neho ešte nepočula. Na zadnom sedadle sa na ňu vrhol. Aspoň to mal v pláne.
Na chvíľu sa jej zazdalo, že sa môže oddať citom. Natiahla sa, zavrela oči a predstavila si, že je opäť na tej chodbe, na tom stole, v jednom hoteli. Opäť tá horúčosť, úžasný pocit rozkoše a vlnobitie. Pravda – iba na chvíľku. Náhle po ňom rafla a surovo ho odsotila preč.
Kľačal nad ňou, nohavice spustené. Slípy biele. Na líci slza. Konečne našiel vysvetlenie.
„Nejde to. Ja ťa príliš milujem.“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár