Koniec augusta, to je taká smutná doba. Ešte nemrzne, ale akoby prišiel pán Sneh prvý raz na návštevu. Motory má vypnuté, súhlasí s teplom, máva nám však na pozdrav: Do skorého videnia!
Čosi odišlo, niekto blízky, milovaný odletel do neba, do garáže. Tam bude robiť údržbu, alebo čo. Ja neviem, čo robí leto v zime.
My musíme smelo vpred! Neviem, či musíme, ale ideme. Dozvedáme sa všelijaké veci. Toto leto bolo: horšie – lepšie – neutrál, než to minulé. Čo je to lepšie – horšie? Každé leto je sväté!
Koniec augusta na lúke: Tráva nevie, čo má robiť. Už nerastie, trocha schne, je zaskočená slnkom, že je stále menej usmievavé. Pupenec má tie gramofónky, loví včely, aj mňa by zlákal, keby som bol menší.
A teraz lastovičky: Letia proti vetru ako opité. Majú dosť síl až do Afriky a týmto vánkom pohŕdajú. Keby chceli, tak... Lastovičiak: „Dám si ešte jednu – dve muchy a spravím odpich, že ostane diera v nebi!“
Sú to posledné dni, keď môžeme. Pohladíme vodu, zavesíme plavky a uschneme... Farba hnedá z pokožky odchádza, akoby sme maskovanie nechali na starosť snehu. Do Vianoc vybelieme a na toto leto zabudneme. Budúce je vždy viac milované, ako to predošlé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár