Tonde mal takú vecičku, dala sa ňou vypnúť farba. Nastavil si zrušenie červenej, žltej a modrej. Tieto farby prestal vidieť.
Sú to farby lidlu. Ale aj tesca, kauflandu, bille, jednoty... Takmer nikto nepoužíva zelenú. Iba deichman, možno ešte niekto, zelená však zaniká na pozadí stromov a bilbord by si nikto nevšimol.
V obchode nič nevidel, všetko bolo šedé. Vlastne čierno-biele. Nevedel nájsť svoje obľúbené jedlo. Tak ochutnával. Skoro všetko bolo hnusné, iba sem-tam... Keď si na chvíľku zapol zase videnie, bol prekvapený, že tie chutné veci nikdy nekupoval. Služba ho vyhodila von, aj nakopala do zadku.
Neďaleko bol cintorín. Tam veľa ľudí, bol práve pohreb. Videl dobre všetkých. Keď niekto zomrie, je to smutná udalosť a smútok je treba demonštrovať jednotne – muži i ženy v povinnej čiernej. Aj reklama pohrebnej služby je napodiv čierno-biela. Spomenul si, že v obchode mali pánske ponožky a slípy a takmer všetky smutné. Boli čierne a šedé. Majú asi skrývať to, čo ani náhodou nechceme vidieť. Ohavné časti tela, smrť za živa, nákazu, lepru... To už musí byť, aby chlap mal aspoň modré slípy! Jedine asi frontman rockovej kapely.
Pri odjazde od cintorína mali takmer všetky autá priliehavú pohrebnú farbu – šedú a čiernu. Celé ulice sú zapratané fádnou šeďou plechových krabíc. Zvýraznil kontrast, aby našiel rozdiely a tu sa ukázalo, že tá šedá nie je pozinkovaný plech, ale veľa odtieňov hliníkovej metalízy. Taká prkotina, a ako vie zamestnať ego hrdopyšných samčekov rodín! Farba ich áut je koncert šedosti a priemernosti. Má im to povedať?
„To vaše auto ale má hnusnú farbu!“ skúsil to na parkovisku.
Pán sa do krvi urazil. Stálo ho to sto rokov šetrenia a odriekania, a teraz ho nejaký otrapa zo žumpy bude hodnotiť, aký má vkus.
„Vážte si, že som vám jediný povedal pravdu!“
Musel však uznať, že v autách sú preferované až dve farby. Ešte je tu čierna. ...nie pohrebná, toto je iná čierna. Farba temnoty, farba noci a farba smrti násilím. Pravda, v spojení s drahým autom, lebo s lacným by to bola fraška.
Ide terénna audina ulicou, vpredu má zuby v podobe krytu na chladiči a hryzie iné autá.
„Ja som bohatý. A zabijem ťa.“
Tonde jedného oslovil.
„Prečo ma chcete zabiť?“
„Každý chce niekoho zabiť. Ale málokto si to môže dovoliť.“
„Áá, už viem... Asi by som sa mal pred vami plaziť po zemi.“
Pán nepochopil žart, lebo mal IQ krokodýla. Pokynul službe, aby... atď. Mimochodom, Tonde sa priplietol na zraz Okresného výboru politickej strany Šedá nohavica.
Ženy napodiv hýrili farbami. Boli krásne. Nie tak, ako lidl či tesco. Farby dám boli dielom umeleckých návrhárov. Mali skrášľovať, čo sa im aj darilo.
Ich muži vedľa nich boli šedí chrobáci. Takí, čo si váľajú guľku. Väčšinou aj boli patrične zaguľatení, no hlavne bez výnimky mali uniformnú farbu – čiernu. Im sa zdalo, že dôstojnú, potom však Ľudovít XIV bol asi cirkusant s tými volánikmi. Hovniváli sprevádzajú dámy, to je doba!
„Kam vyhadzujete tie obleky? To aby som kontajner s nimi zďaleka obišiel!“ kričal Tonde, keď ho vyvádzali.
Zapol si tú vecičku tak, aby videl iba hnedú. Najprv samé psie lajná, kam až oko dovidelo, ale potom uvidel zem. Pôdu – z nej všetko vzišlo. Máme ju v žalúdkoch, dáva nám minerály, aby sme mali z čoho pozliepať tie naše údy. Najkrajšia farba!
Zašiel do tesca na záchod, lebo je to zadarmo. Niekto pred ním nespláchol. Hnedá farba svietila ako lampáš. Je to zároveň farba pravdy! Toto sme! A že je vykachličkované na bielo, to ešte neznamená, že záchod je nevesta. I keď pocit na mise sa tomu niekedy blíži.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
9. 9.sept. 2013 20:57
dal by som názov Zabúdnuty svet
Napíš svoj komentár