Terasa je plná ľudí. Ešte nedávno tam boli vonkajšie schody. A železiarstvo pre všetkých. Teraz len cukráreň a nekonečný sviatok. Sú maturity, chlapci majú kravaty, dievčatá pestré šaty s výstrihom. Majú to byť deti, ale niektorí chalani vyzerajú ako ostrieľaní manažeri a dievčatá majú vzhľad na dvadsaťpäť, aj tridsať. Nie také staré, ale také kypré a bujné, predčasne vyspelé. Asi to robia hormóny v strave alebo sa príroda zbláznila. Máme byť tehotní v pätnástich a k tomu sa dožiť vysokého veku. Aby nás bolo viac a viac. Aby sme nevyhynuli. Inštinkt nám radí sexovať čím skôr, lebo potom bude neskoro. Čo bude? Vojna? Pozabíjame sa? Alebo budeme tak zhumpľovaní v strednom veku, že už nebudeme mať na sex chuť? Ostane nám len dožívať – možno aj päťdesiat rokov v starostlivosti opatrovateľskej služby. Hemoroidy, ischias, vymetená hlava, tuberkulóza...
Keby vedeli, na čo myslím. Myslia si, že som úchyl. Spomínam na svoju maturitu a chápem ich náladu. Nadnáša ich pocit dospelosti a vlastnej dôležitosti. Prvý raz skutočne cítia, že už nie sú deťmi. Tak sa na to tešili! Celé detstvo. Ale mýlia sa. Nie sú dôležití. Prvý raz v histórii ľudstva prosto nie.
A je mi ich ľúto. Vsugerovali im, že ich budúca profesia, ich práca, to je chodenie okolo počítača. Že budú niečo kupovať alebo predávať, či niečo vybavovať alebo organizovať. A že predmet samotný, o ktorý sa jedná, sa dovezie z Číny. S tým si majú vystačiť tak do sedemdesiatky a potom hurá!, ešte päťdesiat rokov na vozíčku. Zjavne sa na to tešia. Dávajú si zmrzlinku, zákusky, tí odvážnejší aj kávu a koňačik. Po maturitách sa spráskajú ako dobytok. Nevadí, veď aj my sme sa, po pár dňoch to vyšumí.
Vlastne akoby iba schopnosť s myšou určovala ich kvality. Nádejný stolár tak osudovo zaostáva za úlisným byrokratom, ale tiež musí byť byrokratom, lebo stolárstvo neexistuje. Automechanik nebude opravovať autá, ale jazdiť s myšou po ponukách cestovných agentúr. Majster trojsmennej prevádzky, čo vie všetko-všetúčko, aj opraviť obrábací stroj, aj vypočítať ľuďom mzdy, aj zachrániť od zúfalstva budúcu slobodnú mamičku, sa v nasledujúcej epoche stane zamestnancom mestského kultúrneho strediska a bude si tam obhrýzať nechty. Myslia si, že to zvládnu, preto sú takí veselí. Nevedia, že sa mýlia a nikdy nepochopia, čo za červ ich zožiera zvnútra.
Už takmer nevidno mužskú prácu, i tá ženská je zastúpená hrubými palcami na klávesnici pc. Neraz mám pocit na úrade, že ten pán pre styk s verejnosťou by mal chodiť v minisukni, že sa to k jeho profesii akosi viac hodí. A vie poradiť rovnako hlúpo, ako talentovaná upratovačka, toho času vysokoškolsky vzdelaná a zamestnaná ako ťukačka na písmenká vo vymyslenej kancelárii. Dievčatá...
Tie krásavice, čo už nikdy nebudú tak krásne ako teraz, sa zvŕtajú okolo svojich budúcich manažerov. Je to až nápadné, že sa nedvoria chlapci dámam, ale kočky svojim chlebodarcom. Lebo tie sa zase nemýlia – ich úloha je naspäť tam, kde bola v dobe kamennej: udržiavať oheň. Musia sa chlapom zavesiť na krk, to je ich zamestnanie. Prácu im nikto nedá, len muž v podobe detí. Je to ponižujúce, áno – ísť so svojou hebkou pokožkou na trh. Najviac sa cení tá na zadku a v okolí. A nie náhodou sa nakláňajú nad stolom, aby aspoň na chvíľku ukázali prsia i s bradavkami. Maturita, výška – a potom deti. Ubíja to ich ambície byť niekým, byť samostatná. Tie najschopnejšie preto poskytujú erotické služby. Dívajú sa ďaleko dopredu, aby tak nevnímali, čo majú priamo pred očami a chodia normálne na smeny, ako sa chodilo kedysi. Chodia do práce! To aby sa nemuseli ponižovať a baliť nejakého spolužiaka.
Je to smutný pohľad na tých veselých maturantov. Sedím v kúte a môj smútok považujú za deviáciu. Mýlia sa. Mám ich rád. A je mi ich ľúto.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár