Takže začnem s „P“. Čo je na „P“? Napríklad... Nie, radšej Prachy. Správne sú peniaze, ale to už dnes nikto nehovorí. Prachy sú ľudovejšie slovo.
„Prachy!“ Ako to dobre znie. O prachoch sa dá písať, prachy to je motivácia. Že ich mám, aj že ich nemám. Hlavne, že ich „chcem“! Takže prvá veta románu bude: Chcem prachy!
Ja píšem román? A načo by som ho písal, veď romány dnes nikto nečíta. Skúsim „P“-poviedku. Poviedku o prachoch.
„Chcem prachy, páni. Povedzte prečo, h?“
To je, kurňa, samé „P“! Je jasné, že toto písmeno predurčuje dobrý príbeh.
Načo sú vlastne prachy, teda peniaze? (To je zvláštne: Prachy priamo znejú ako zločin, kdežto peniaze iba ako blbá robota.) Čo by som s nimi robil? Čo by som... no veď ja na niečo prídem. Nechcem byť ako iní: Len rozmýšľajú, na čo ich minúť. Ja budem pátrať po tom, ako ich získať.
Môj hrdina – bude sa volať na „P“, napríklad... nie, radšej Ralf. To je také zúrivejšie, akože ŕŕŕ-roztrhám vás na kusy! V Rakúsku veľmi obľúbené písmeno, takže Ralf chce prachy a dá kvôli tomu niekomu po papuli. (Ako to krásne znie: „po papuli“! Plesk niekomu po papuli, a navaľ sem tie prašule! „P“ je „P“, to sa nezaprie.) Ralf bude podvodník a bude prepadávať ľudí. Bude prepadávať ľudí... Znie to veľmi dobre, ale načo by niekoho prepadával, keď je podvodník? Napríklad mestský poslanec. To ako poslanec na bavoráku bude po večeroch striehnuť v parku na svoju obeť? Toto je pekne zamotaný príbeh!
Poslanec je podvodník – to sedí, „p“ ako „p“. Za svoju činnosť poberá „p“lat, ale aj „ú“plat. Ľudovo úplatok, zas je to na „p“. A zatiaľ, čo sa tvári, že jeho práca je „p“oslaním, tak chce za ňu prachy, a určite mu nejde o tie legálne.
Dobre, takže takto: „Poslanca Ralfa prepadne myšlienka: Je načase otvoriť si konto vo Švajčiarsku. Treba ho zaplniť prachmi. Ako si o ne požiadať?
Ako poslanec ovláda umenie posielať ľudí od dverí k dverám. Čím vyšší má post, tým viac dverí má pod sebou. Post poslanca predurčuje k úplatkom. (Juj, aká krásna veta, celá na „P“!)
„Pán Paprčka, vy už ste tu zase?“
(Pán Paprčka je podnikateľ a podniká s chodníkmi.) Otravuje a otravuje a upláca a upláca.
„Prišiel som, aby sme niečo podnikli, keď už som ten podnikateľ.“
„Á, rozumiem,“ poslanec Ralf nenápadne posunie stoličku, na nej má prehodené sako a na tom saku veľké nápadné vrecko. Zatiaľ prázdne.
„Tak kam povedie váš chodník tentoraz? Do lesa? Na cintorín? Do kostola? Či nebodaj... do neba?“
Paprčka pritiahne stoličku so sakom, poobzerá sa, či ho pri tom niekto nevidí a švihne do vrecka tučnú obálku.
„Do neba,“ povie skromne.
Pán Ralf sa poslanecky poškriabe po brade.
„Čo je to? Stovky či päťstovky?“
„Nuž ako inak, päťstovky, keď to musí byť.“
„Predstavím váš návrh Predstavenstvu,“ riekne Ralf. (Krajina Švajčiarsko je hneď o čosi bližšie.)
Predstavenstvo je najvyšší orgán na „P“, na aký sa náš poslanec zatiaľ zmôže. Neskôr je to „P“redseda (niečoho), „P“olitický „P“oradca, „P“rávny expert a tam v diaľke sa črtá ohromné „P“ veľkej úradovne: Parlament. (Nad ním čnie ešte „P“remier a „P“rezident, ale treba byť aj skromný, lebo z niektorých sa stanú aj „P“arašutisti.)
Pán poslanec predstaví Predstavenstvu plán pána Paprčku, ponúkne poslancom pár päťstoviek, pričom pomlčí o pláne poslať pána Paprčku do prdele, lebo skrátka málo platí. Poslanec Ralf sa rozhodne pritvrdiť a poobzerať sa po voľajakom inom chodníkárovi. Jeho poslanie nadobudne punc napätia. Nebojí sa „P“olície, lebo „P“olíciu je schopný poslať do p... keďže nad všetkým dohliada jeho švagor, „P“rokurátor Jožko. (On síce nie je na „P“, nemá v mene ani „r“, ale rozhoduje o tom, čo sa stalo, a čo nie.)
Ralfovi poslancovi sa darí aj v súkromnom živote. Pani manželku príliš často nevidí, švagor prokurátor ju posadil na súd, aby rozvádzala manželstvá (tam sa tá potvora frigídna vyzúri) a doma potom pozerá tie kraviny od Rosamunde Pilcher.
Ralf naopak pomáha mladým praktikantkám v hre, ktorú nazval Clinton-Lewinska, pochopiť, prečo poklopec pánom pristane viac, ako kravata. Nedá sa nazvať tie vypočítavé radodajky slovom na „k“. Ale slušnejším slovom na „p“ by sa dalo. Veď za to berú prachy či posty, tak je skutková podstata slova naplnená.
No. A čo teraz s ním, s tým Ralfom? Ako ďalej? Že by som ho nechal prehrať vo voľbách? Akože demokracia zvíťazila nad zlom a detičky môžu ísť spať? Zišiel by sa nejaký hepy end.
Náš poslanček je v tejto fáze dobre usadený, zo saka mu vytŕča bacuľaté bandero, ide z neho hrôza (a nie len v sprche) a u svojich voličov je známy ako „Projektant“. (Voliči netušia ani Prd.) Hrozí, že vo voľbách zase uspeje a bude sedieť tam, kde sedí. Mohol by som urobiť, že nech ho šľak trafí („P“orážka!), ale to je také komerčné. Fakt neviem, som len úbohý autor, proti realite nezmôžem nič.
Musím skrátka počkať, než sa rozhodne sám odísť. Áno, už mu nestačí okres, je to pre neho malá dedina. Cez stranu (to je jedno na aké písmeno, je schopný kandidovať aj za „Z“áchodovú misu), prenikne na kraj a tam rozohrá svoj mariáš, tentoraz hoci na písmeno „z“ (napríklad zateplovačky). Alebo hoci zájazdy poslancov za zaujímavými zážitkami.
No teda! Aký parádny hepy end. Ešte k tomu aj pravdivý. Hlavne, že sme sa ho „z“bavili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár