Boli štyri a jačali ako divé. Večerná idylka bola v ťahu. Asi išli na diskotéku. Alebo z nej.
„Hallo!“
Už si ho všimli. Chcel vidieť more a hviezdy. Zanechať svoje bosé otlačky v piesku. Pomazliť sa s vlnkami...
„Boy!“
Obstali ho.
„How are you?“
„Dobre,“ odvetil
„Cha!... To je Slováčisko ako repa!“
Boli opité. Alebo pod vplyvom omamnej a psychotropnej látky.
„Kam máš namierené, slovenský junák?“
„Nikam a odnikiaľ.“
„Výborne! Tak pôjdeš s nami.“
„Som zatknutý?“
„Presne ako vravíš. Budeš nám 24 hodín k dispozícii.“
Odviedli si ho na izbu.
„Ale chudáčik!“ ľutovala ho tá kyprých tvarov. „Si tu sám? A čo... nenašla sa pre teba oddaná družka životom?“
„Nie, ja uhádnem: práve sa rozišiel. Nešťastná láska!“
„Áno, mal zaplatenú dovolenku, keď tu zrazu – ostal slobodný!“
„Ja som stále...“
„Čo?“
„Slobodný. Idem si, kam chcem. Hoci i na Mallorku.“
„Ó... a ešte k tomu prachatý! Tak vieš čo? My ťa zbavíme tej hnusnej slobody.“
„I prachov!“
Chcel namietať, že nie je boháč, ale bolo im to jedno.
„Oženíš sa!“
„S kým?“
„Tuhľa s Monikou.“
Prehltol naprázdno. Kočka ako z dámskeho magazínu.
„A kedy?“
„Teraz. Ja budem farár: Beriete si tu prítomného... ako sa voláš?“
„Mário.“
„Čo? Ešte že nie Rómeo. Ja som totiž Júlia. Nechceš si zobrať radšej mňa?“
Usmial sa.
„No vidíš. A tie úsmevy ťa rýchlo prejdú. Ja chcem, aby si ma pri svadobnej noci poriadne pretiahol.“
Ukázala mu päsťou, ako si to predstavuje.
„Tak čo? Ktorú z nás?“
Chcel zaradiť spiatočku, ale Júlia ho chytila za riadiacu páku.
„Žiadna sranda! Myslíme to vážne.“
Ocitol sa v zajatí.
Postavil sa na nohy, ale presne s tým ony počítali. Jedna ho objala za chodidlá, zvyšné tri ho povalili na zem. Váľali sa po ňom, dokiaľ neznehybnel.
„Tak čo? Ktorú z nás?“
Zadychčaný prikývol hlavou.
„Ktorú?!“
Napäté ticho prerušila tá, čo na ňom sedela obkročmo.
„Baby, ja už ho cítim.“
Pomaly sa postavili, či neujde.
„Mňa už z neho nikto nedostane! Stiahnite mu gate!“
Stiahli mu kraťasy. Aj slipy. Tá tučnejšia si iba odhrnula plavky ku stehnu a Mário cítil, ako mu vošiel úd do jej otvoru.
Netrvalo dlho a zhodili ju z neho dole. Na rad prišla pekná Monika. Nevšímala si ho. Celý čas sa dívala buď do steny alebo na pohlavie. Vlasy jej divoko lietali. Taká nesympatická fiflena. Ale urobila sa, na počudovanie, aj fifleny majú orgazmus.
Ďalšia mu ho takmer zlomila. Sústredene mykala dopredu a dozadu, hľadala to správne miesto, kde sa púšťa ten úžasný mechanizmus, ale nemohla ho nájsť. Trvalo to dlho, nekonečne dlho. Občas zasypela, inak nič. Nakoniec sama prestala a zamyslene sa natiahla vedľa.
„Nechajte ho už, chudáka,“ povedala štvrtá. Pošteklila ho vlasmi. Zahrala mu na píšťalu. Mazlila sa s ním. Sledovala, kedy sa začne nadvihovať, strčila mu prst a stískala gule, akoby to išlo len tak vytlačiť. Keď to nešlo, zvážnela.
„Čo je s tebou?“
„Prečo?“
„Veď to z teba nemôžem dostať.“
„Neviem...“
„My ťa nevzrušujeme?“
Všetky sa na neho uprene zadívali. Už mal na jazyku odpoveď. V poslednej chvíli si ju rozmyslel. Ostal ticho.
„Aha, náš milostivý! A čo by si chcel? Zbalia ťa štyri perfektné kočky, a ty ani nezaslintáš?!“
Pozviechal sa z koberca, hľadal svoje zvršky.. Nikde ich nebolo.
„A furt mu stojí! To je hajzel!“
„Kde ste mi dali...?“
„Hľadaj si...“
Zbadal ich v kresle, sedela na nich tá fiflena.
„Dovolíš, prosím ťa?“
Cvakol blesk. Niekto ich odfotil. Práve keď stál pred ňou a mieril jej priamo do úst. Ona s odporom uhýbala.
Teraz majú dôkaz. Čo ak tú fotku dajú na internet? Otočil sa radšej zadkom.
Monika vstala, mohol sa obliecť. Už nič nevraveli. Dokiaľ neodišiel, nepadlo ani slovo. l za Zavresebou a myslel si, že všetko skončilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár