ODODNES ONÉ

ODODNES ONÉ


„Joj!“
Zobudil som sa. Nezdalo sa mi to.
„Joj!“
Vyskočil som z postele. Čo je?
„Joj!“
Á, už viem. Žena zo sna! Sníva sa jej, že sa vadíme o televízor. Ona chce joj, ja zas futbal.
„Joooj...“
Tak... asi sa mýlim. Roztiahla nohy a je celá namäkko. Dávno viem, že sa vláči s tým doktoríkom, a teraz som ju načapal. Tresk jej po papuli!
„Joj!“
Práve sme sa najedli. Odnáša taniere a pýta sa:
„Sme na...?“
Zadrháva. Čo tak zrazu? Má ešte šok.
„Sme na...?“
„Čo? Sme najedení?“
Zavrtela hlavou. Zjedla rybiu kosť, či čo?
„Sme pohnevaní?“ pýtam sa.
Zase nič. To má z tej sóje. Keď som nechápal, urobila gesto. Vytiahla si negližé až k prsiam. Prehla sa cez stôl.
„Aha, už chápem: Či sme nadržaní! Nie...“ zavrtel som hlavou.
Na stole bola papierová čapica z novín. Včera sme sa hrali na vojakov. Boli značky SME. Dal som jej ju na hlavu.
„Sme na hlavu. To si chcela, však? Aj sa to rýmuje.“
Fantázii sa medze nekladú. Kto ju nemá, používa slovíčko super. U mojej zlatej doktorky: Celého ma išla preklepať. Najprv hlavu.
„No super!“
Je to irónia? Vytŕčam jazyk, kuká mi do hrdla.
„Super!“
Čo super? Ten biely povlak, alebo som bez povlaku? Počúva ma.
„Dýchajte zhlboka.“
Ja vždy dýcham zhlboka, lebo mne to zvysoka nejde. Vypol som prsia, mal som ich väčšie ako ona.
„No čo? Super?“
Prekvapene na mňa pozrela.
„Áno. Ako viete?“
„Tušil som to.“
„Podľa čoho?“
„Podľa vašej slovnej zásoby.“
Chcel som sa niečo spýtať.
„Nemáte náhodou auto značky b?“
Nechápala.
„Myslím škoda b.“
„Mám superb.“
„No... to super ste si mohli raz aj odpustiť. Práve vám policajti dávajú botičku.“
Skočila k oknu.
„No super! Raz zaparkujem inde...“
Chcela letieť von.
„Počkajte. Ešte od pásu dole. Bol som zvedavý na vaše super, keď mi budete prezerať vercajch.“
Zdrhla a ja som ostal rozrobený v ordinácii. Sestrička holdovala inej slovnej gebuzine.
„Poprosím vás o jeden podpis sem.“
Oprel som sa o stenu.
„Pán Chochula, poprosím vás o jeden podpis.“
„No však ma poproste.“
„Prepáčte, ale ako vás mám ešte poprosiť?“
„Normálne, v prítomnom čase. Ja nemám kedy vyčkávať, než sa vymáčknete. To aj keď ste sa vydávali, pýtal sa vás farár: Budete si brať tu prítomného... alebo sa pýtal: Beriete si tu prítomného...? Spomeňte si. A napravte si hodiny. Nežite v budúcnosti, vaša prítomnosť vás potrebuje.“
Už som myslel, že mám dnešnú dávku hovadín za sebou, ale kdeže. Nad naším obrovským trhom (neviem, ako do slovenčiny preložiť supermarket) zaviala žltá zástava s červeným nápisom: AKCIA. Začali sa diať neskutočné veci!
Najprv útok žien v domácnosti. Ako na fronte! Dotrepali sa zo širokého okolia a vadili sa o košíky. Ešte že nie sú aj muži v domácnosti, tí by sa aj pobili. Natlačili sa dnu, ale neboli samé. Dostavili sa aj akcionári a mávali akýmisi papierikmi, že ich sa to tiež týka. Začalo to hustnúť nadávkami, keď vtom sa dnu vrútila zásahová jednotka. Došlo mi až o chvíľu: Policajti si prečítali nápis na vlajke. Akcia znamená bojové nasadenie. Iný význam to slovo nemá, policajti boli jediní rozumní na scéne. So somármi ale ešte nebol koniec. Kde je scéna, dostaví sa aj film, klapka, akcia! Madam zo zámku Versailles prišla natáčať. Už nenosí barokové róby ani parochne. Má normálne gate, zalíčené uhry, odfarbené (vyprané) vlasy, vyzerá ako smrť a hovorí si markíza. Na zvyšku parkoviska kaskadéri nacvičovali číslo s vybuchujúcim autom za jazdy. Tiež akcia. Za obzorom bolo počuť streľbu. Vojská NATO zbadali z vesmíru žltú vlajku obrovského trhu a prirútili sa s pár tomahavkami. Akcia sa obmedzila na zničenie priľahlých obchodov a tiež zničenie ilúzii tetiek – akciových bojovníčok. Super-obchod radšej zvesil vlajku a nahradil ju inou: totálna likvidácia. Čo nastalo potom... no skrátka, bojovníci to zobrali skrátka.
Večer pri telke som hovoril žene, čo sa stalo.
„Pozrieme si, čo o tom hovoria. Kto to dáva?“ pýtam sa.
„Dajto.“
„Však dám, ale kto to dáva?“
„Veď ti hovorím, že dajto.“
„Ale čo, do riti?“
Zobrala mi ovládač a cvakla.
„To!“
Nechápal som.
„Tá televízia sa volá TO? Kúrnik, slovenčina moja úbohá, kde ťa ľudia berú? Však už teda používajme na všetko len jedno slovo, načo až dve či tri. Existuje také, i keď nie zrovna spisovné: záhorácke ONÉ! Pusti oné!“
Žena cvakla. Uvideli sme pohyblivé obrázky.
„Dobré, čo? A teraz zas nejaké iné oné.“
Cvakla. Tam boli tiež pohyblivé obrázky.
„No vidíš, kto to rozozná. Všade samé oné... samé tie... ani nemusím nadávať.“
Žena sa potešila, neznáša, keď hreším. Využil som situáciu.
„Ideme oné?“
dvihla negližé! Joj! Hneď

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu