Nastúpila do práce, keď prekročila stovku. Práve jej odbilo dvadsať rôčkov. Najmenšie číslo, ktoré sa jej týkalo, boli topánky – päťky. Vlastne ešte podprsenka, ale to bolo číslo, ktoré nestálo za reč.
Kúpila si auto na lízing. Teda tak veľké, že by ho krava zlízla na jeden raz. Auto bolo veľkosti jednohubky, slečna Monika mala veľkosť Titanic. Paradox rozmerov riešia fyzici zložitým počítaním, slečna Monika ho riešila jednoduchým násilím. Naučila sa nacúvať na sedadlo špecifickým zladením pohybu bokov, brucha, zadku a nakoniec zmizli v aute aj ruky a nohy. Volant ako v hračkárskom aute.
Ráno sa nenechala znásilniť budíkom. Mal neslušný zvuk, budila sa telefónom. Ten vždy strčila pod paplón, tak posledná inštancia bol vŕzgavý zvuk dverí susedy – nenávidený pre škripot i pre to, že už horel čas. Tak rýchlo z postele...
Rýchlosť je ďalšia vec, ktorú nenávidí. Kto ju vymyslel? Asi šéf, lebo nič iné nemá v ústach. Takže: Ako to robia tulene? Zadok- predok, zadok-predok... najľahšie by bolo zgúliť sa dole. Zvláštne je, že keď už sa posadí, preklopí sa jej žalúdok a hlasno sa dožaduje naplnenia. Ale najprv sa treba vyprázdniť.
Musí si priznať, že nacúvať na misu je zložitejšie, ako do auta. Niekedy si nie je istá, či má dierku práve nad ňou. Stačí troška do boku a už... Napráva sa pre istotu rukami – najprv pravou, potom ľavou, naraz to nejde. Keď vyrábajú nohavičky rôznych veľkostí, prečo aj nie záchodové misy? Stehná má prilepené k sebe, hoci nohy má rozkročené. To ešte pred polrokom nemala. No a čo, veď je jedno, či má sto, alebo sto desať! Potom schudne.
Teraz treba rýchlo niečo zobnúť. Na zeleninu zase niet času, tak corn-flakes. Mlieko bez tuku a niečo diétne – ako vždy. Tatranky má v aute. Aj jedno jablko.
Na desiatu ide s kolegyňou do bufetu. Tá koza si nezavrie ústa, ani sa nemá kedy najesť, v jednom kuse ohovára celý svet.
„Ja už fakt nemôžem, fakt! Všetci mi ubližujú.“
Monika jej pomôže s jedlom – škoda by bolo vyhodiť ho.
Na obed tá istá kolegyňa. Obed jej nezje, iba ak by sa ho ani nedotkla. Od jedu je stále chudšia. Monika je stále ochotnejšia.
Keď majú po tom, teda po práci, chodia všetky ženské do cukrošky. Je to oddych a relaxácia. Šéfstvo chodí na pivo. Len raz vedúci spravil opak. A rovno k Monike.
„Musím sa s vami porozprávať, Monika,“ povedal potichu, takže to počuli všetky. Takmer omdlela! Až teraz si pripustila, že je do neho zamilovaná.
„Vy ste taká dosť... ako by som to povedal...“
„Málo sebavedomá?“ chcela mu pomôcť.
Usmial sa. „Nie... to som nemyslel. Éé... tak vy netušíte, čo vám chcem povedať?“
Zružovela, aj nohavičky mala zrovna ružové.
„Čo ja viem... však vravte.“
Vedúci, keď videl jej rumenec, načisto zbledol.
„Majú tu rum?“ spýtal sa nečakane.
„Ja pijem koňak,“ povedala Monika.
Na to sa vedúci spýtal: „Majú tu záchod?“
„Áno. Taký malý...“
Nebolo z toho nič, už sa nevrátil. V práci ale zaviedol povinnú lekársku prehliadku. Lekár bol jeho známy, ako všetci vedeli.
„Slečna, vy sa vidíte?“ spýtal sa jej lekár. Monika nechápala. „No... v zrkadle, myslím.“
Monika sa obzrela, kdeže je v ordinácii zrkadlo.
„Nie tu. Doma! A váhu... vážite sa?“
„Načo?“ nechápala Monika.
„Pozrite,“ naštval sa lekár, „keď nebudete dodržiavať diétu, privodíte si značné zdravotné komplikácie!“
Monika bola úplne paf.
„Však... ja dodržiavam.“
Lekár vybuchol.
„Ako? Veď sa na seba pozrite!“
Monika sa pozrela na svoje dve stehná.
„Trocha som schudla...“
„Čoo??“
„Pred mesiacom.“
Chytil sa za hlavu.
„Vy sa cpete! Ako taký...“
Chcel povedať hroch, ale iba to zašepkal.
„Ja toto nemusím počúvať!“ povedala. Vedela, predsa, kam siahajú jej práva.
„A keď chcete niečo vedieť, v Amerike je to móda!“
Lekárovi došli argumenty. Monike trpezlivosť. Vyplávala z ordinácie na svoju poslednú plavbu. Na chodbe sa zrazila s chlapom ešte väčším od nej. S radosťou sa nechala potopiť v jeho náručí.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
biancadetolle
24. 1.januára 2014 22:38
keby sa volala miriam, pomyslím si, že poznáš moju spolužiačku
2
Dokelu, ja poznám jednu Miriam, je to mrcha. Ale ešte nemá tie rozmery.
Napíš svoj komentár