Na webe nič zaujímavé, pred sebou ešte toľko hodín z dňa... Chodí kvôli tomu do knižnice - kvôli pošte. Kedysi ju nosili zadarmo do schránky, teraz by musel dať štyri stovky za počítač, plus pravidelné poplatky.
"Knihy si nebudete brať?"
"Nie, ja už som prečítal všetko."
Boli to pyšné slová, preto medzi dverami ešte dodal:
"Prečítal som stovky kníh. Každá ďalšia ma nudí."
Nevedel jej vysvetliť, v čom je problém. Nevedel to vysvetliť ani sebe. Je v nich čosi nepravdivé, strojené. Áno - optimizmus.
Na ulici pokračoval: Optimizmus je mor, ktorý sa v literatúre pestoval celé stáročia povinne. Bojovať a žiť! Taký je predpis.
Mal plné zuby bojovania... ten výrok: Socializmus bol oddych od kokurenčného boja.
Je strašne unavený. Na smrť! Naučil sa civieť do zeme. Ide po ulici a hľadí dva metre pred seba. Pomáha to úžasne: Nevidí tie stupídne reklamy. Nevidí tie tváre veriace v dobro. Nrmusí zdraviť známych a príbuzných. O to horší je potom príchod domov, keď sa zobudí z letargie. Niekedy ani nedokáže hovoriť. Ktovie, kde je hranica - že od akého bodu už sa hlasivky neaktivujú? Ale... to samozrejme nie je o hlasivkách. Svoj bod dávno prekročil. Nie v jeden pochmúrny deň, ale počas márnosti niekoľkých rokov. Keď sa dielo vyparilo, a ostal len zrobený človek. Keď optimizmus ukázal, aký je podlý a odmieta platiť dlhy.
Tak je to v dnešnej dobe: Nezáleží, koľko makáš, ale na ktorej strane si. V minulosti dokázal búšiť dvanásť hodín denne. A veru búšiť, žiadna ulieváreň! Teraz, keď vidí poisťovacieho panáka - v tom kvádre, vyholený ako hovno, peknučký, zdravučký... ako tára tie nezmysly!... nie, to by nedokázal. Takej práce nie je schopný. Klamať je obrovsky namáhavé. Predovšetkým klamať seba...
Do čoho sa pustiť? Aby sa nehlásil žalúdok, nervy, ani chrbát od "ponížene ďakujem"? Kde vziať odvahu klamať sám seba, že už to nemôže byť lepšie... Idú nohy, klopkajú, vpravo i vľavo, nakupujú, volia, telenovely, heppy endy... A čo, už je raj? Kde sa to stalo a kedy, že jeho nepozvali? Zabudli ho stiahnuť z nútených prác. Bolo to ako stavať pyramídu od vrchu. Najprv špic, a potom pod neho strkať kamene. Je na dne.
A lásky, tie ako? Má ich spočítané. Jeden, dva, tri... proste x. Žiadne nepribúdajú, už dávno. A je rád, lebo ten výbuch citov - to je neporiadok v hlave, to je bordel! A potom, keď uprace, je mu zima a nechá sa kopať do zadku. Aj by sa rozprával, ale vždy, keď začuje: kvety, príroda, topánky, kamoška, farba na vlasy, nevera, záclony, kuchyňa, koberec, nový nábytok... to sú také blbosti! Čo je to za živočích, tá žena? Je to vôbec náš druh?
A deti... och, to je najťažšia téma. Len čo prestanú liezť po štyroch, začnú sa stavať na zadné. Dievčatá sa múdrejú a chlapčiská, tí chcú vytlačiť otca z trónu. Usilujú o to v každej prkotine. Akoby otec bol ich sokom v boji o mamu. Debilná príroda, zase chce bojovať! A že vyhrávajú, to je jasné, kto by bojoval cez kopirák... Otec je ten, čo dáva, matka je tá, čo berie a deti tomu velia. Smiešne...
Už vyschol prameň slov. Dnes mlčí. A ide: dva metre pred seba, zvyšok až po obzor má prečítaný. Kto by ešte čítal knihy, tie sračky...
V predajni mäsa sa postavil ku spišským párkom. Predavačka nikde. Po ňom prišla panička, čo má rada slová. Postavila sa k pokladni. Potom predavačka.
Pani bez pardónu začala hovoriť. To a tam to, dvadsať deko a nakrájať, prosím.
"Ja som tu bol prvý!" okríkol ju. "Rozumiete?! Prvý!"
Nekričal na ňu, ale na tie stohy kníh, na lásku, pravdu a optimizmus, na tie blbosti, čo nezanechajú ani toľko stopy, čo mucha na okne.
Pani sa zaradila za neho. Bez slova. Zrazu sa vyparil jej optimizmus a všetky slová za celý život nemali váhu toho mlčania, keď čakala, až na ňu príde rada.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár