Ale niet kam ísť! Čo má s rodičmi viesť debatu o škole? Radšej vypadne von. A vonku zase niet kam ísť. Jedine tam.
Keď ich vidí, ako sedia na lavičkách, stráca náladu, aj poslednú štipku vôle. Nohy ju nesú, radšej by však odpadla, nech ju zoberie sanitka alebo rovno smrtka s kosou. Aspoň by videli, ako jej lezú na nervy.
Sú trápni na kilometer. Hlavne Yayo. Aj meno si musel dať s ypsilonmi, asi aby zamaskoval tie večné chyby v pravopise. Nohy má tiež do ypsilon... ruky, vlasy, ústa, všetko! Trčí nad ostatnými ako tvrdé y a nikoho neuznáva. Každý deň hovorí to isté: Ako bol zase najlepší v tréningu.
„A za ako dlho sa naučíš napríklad jeden úder?“
„To je rôzne,“ ochotne vysvetľuje babám. „Taký jednoduchý za týždeň. Ale... sú údery, čo treba nacvičovať rok!“
„Čoo??“
„Aj dva!“ pridal Yayo.
Vždy pri tom pozerá na Irenu, ale otázky dávajú hlavne jeho kamoši. Asi ju balí. Je celý nadržaný a schválne si necháva spotené tričko. Nechodí s ňou, lebo ona má toho z Blavy... toho zo stavebnej.
„A kopy?“
„Čo kopy...? To je ešte tisíckrát ťažšie.“
„Ale hovno...!“
Irena je večne v ružovom, ako decko. Yayo musí byť slepý, keď ju balí. Je taká guľatá, červená a hlúpa!
„Čau, Elisa?“
„Som Elis,“ odvetila mu.
„Ideš náhodou okolo?“
Obrovský smiech, skoro popadali z lavičiek. On vždy začne a ostatní po ňom opakujú. Najviac Irena a tie kravy.
„Nie. Prišla som počúvať, ako vieš rozdávať údery.“
Ešte viac sa nadvihol, asi už na špičky.
„A kam že to udierate? Do vzduchu?“ pohrdla ním.
„To iba na tréningu. Tu môžem predviesť aj naostro.“
Nečakane vrazil najbližšie stojacemu, bol to Alex. Všetci videli, ako sa zmotal do klbka, ťažko vstával zo zeme a potom vyskočil do Yaya.
„Nie, prepáč, iba mi vystrelila ruka. Vieš, mám po tréningu, neovládam sa.“
I tak ho ešte udrel do brucha. Alexovi vybehli slzy. Odpratal sa bokom a nadával.
„Si surovec,“ povedala Elis.
Yayo sa zhúpol v kolenách, akoby musel uvoľniť nadbytok energie.
Irena sa vložila.
„Yayo je po tréningu, tak sa do toho nemiešaj, dobre?“
„Ty si zavri hubu, s tebou sa nebavím!“
Irena ešte viac sčervenela a pristúpila k Elis s pravou rukou zjavne pripravenou fackovať.
„Čo si to povedala?“
Elis urobila chybu. Zľakla sa. Zdreveneli jej ruky i nohy. Ústa nie.
„Zavri si hubu.“
Zlízla ju na líce. Útok Ireny bol zdrvujúci. Yayo sa išiel popukať. Tie dve sa bili zjavne kvôli nemu. Ostatní chalani len zízali. V neďalekom kríku robili vrabce to isté – čvirikali a bili sa.
Elis bola tá múdrejšia., preto prehrala. Roztrhla sa jej značková bunda, tá čierna – najlepšia! Nenávidela celý svet. Yayo sa jej na to pozrel.
„To je nič. Moja mama ti to zašije, ak chceš.“
„Netreba,“ odvrkla.
„Vážne. Prines ju k nám... aj dnes večer o siedmej, však budem doma.“
V tom kríku ostali dva vrabce – on a ona. Stále po ňom ďobala a bila ho, ale samček vytrvalo čvirikal až dosiahol svoje.
Elis si niesla domov krásne roztrhnutú bundu. Nedokázala predstierať zlobu. Ani raz sa neotočila, aby nevideli, ako jej kútikmi pohráva úsmev.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár