Slnečné lúče mi pristávajú na tvári, košela rozopnutá ako sa len dá, panel a asfalt sa zachvílu roztopí. V ruke mám pivo, ktoré je steplané a učínkuje na moj mozog nadzvukovou rýchlstou. Okuliare mi chránia zrak aby som nebol slepý a videl ľudí, ktorý žijú svoje panelové životi vo veľkomeste neprajností a zrád. Cudzinci ma oslovujú a pýtajú sa či rozumiem anglicky. Zo snahou sa ich snažím naviesť na cestu po pamiatkach. Stratili sa nevedia kam, ocitli sa na druhom konci a taký nebol určite ich plán. Pivo došlo, idem do trafiky. Už ani neviem kedy som kupoval pivo niekde inde ako u vietnamcov. Je ich čím ďalej tým viac. Hovoria divne. Nikto im nerozumia jediné čo vidiet je falošný úsmev radosti zárobku. Slnko svieti ešte viac. Ignorujem semafóri a dúfam, že nestretnem policajtov, ktorým priatelský postoj sa už dávno vytratil. Zabudli na všetko a majú v hlavách iba predpisy. S ďalším teplým pivom kráčam za svojim cieľom. Som cudzinec v meste, ktorého otravujú turisti. Vžil som sa s mestom. Cítim jeho rýchlosť ale aj krutú pravdu. Ako skončili tí, ktorý tomu tempu nestačili. To sú tí, ktorých stretávam na lavičkách si pichať únik s tochto života. Stali sa s nich napodobenini ľudkých existencií. Naštvete ich a na druhý deň skončíte v márnici. To sú dovody prečo nikto normálni nechodi v noci von. Vtedy sa boja aj tí največší denní machri chodiť von sami. Zhrbiť ramená znamená nedostať nožom pod rebrá. Žiadna fér bitka sa nekoná. Vidím už park a siluetu postavý, ktorá mi je povedomá. Je to ona. Dievča zo snov, ktorú vždy v nich stretávam. Krásna malá černovláska, prsia tvrdé, pery nežné pri bozkávaní ako drsné. Objímam ju a pritlačím si k sebe. Dlho sme na seba nemali čas a to ma najviac sere. Už na mna nedáva tie psie oči ako kedysi. Cítim chlad na inak teplej ulici. Prejde mnou pot a ja neviem na čom som. Strácam podu pod nohami. Zalieva ma neistota. Viem, že to je zle. Pokazil som niečo v posledných dnoch. Bol som na nu príliš dobrý alebo neviem čo. Vraj sa musíme porozprávať o niečom. Jej krásne malé pery sa hýbu ale moje uši nepočujú a zrak sa mi zahlel. Ocitám sa doma večer sám a neviem. Jednoducho neviem.

Všetci sa ma pýtajú ako to s nami je. Ja hovorím iba neviem. Štve ma to. Chcem mať pokoj. Ja NEVIEM.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár