Aááááá, po stene mi lezie pávuk, teda kosec, aspoň myslím že je to ono, to čudo čo má dlhé tenké nohy a v prípade nebezpečenstva jednu odtrhne a hodí po vás. Nepodlieha gravitácii alebo už má upletenú pavučinu, ktorú nevidím ? Totiž, vyzerá to tak ,akoby chodil hore nohami po vzduchu. Nechám ho na pokoji, len nech mi prosím nespadne na hlavu.
Ale k veci, bola som behať. Dobrých 9 km, teda, určite to bolo viac, vždy to je viac. Musím si nájsť iný spôsob rátania kolečiek na dráhe alebo začať nosiť krokomer, keďže si nedokážem minútu zapamätať ktoré kolečko bežím. „Siedme ?, nemôže to byť siedme, teraz to bude siedme.“....“Ktoré som to bežala ? šieste ?“...
Vzhľadom na to, že som mala v žalúdku akurát raňajky a kávu, bežalo sa mi celkom fajn. Občas mi navyše tep zvýšil výbuch dela, keďže tam mal nácvik klub historického šermu či čoho to. Pršalo, milujem keď bežím a prší, keď mi z nosa kvapká. Šla som celkom rýchlym tempom, napadlo ma, že dám jednu 1500 na čas, z hecu, či by som dala limit, ale mala som za sebou už asi 6 km, a tak som to zavrhla, nechcela som sa zbytočne demotivovať.
No posledné kolečko som zrýchlila, až som šprintovala, pánečku, to bol pocit. Neviem či tou kávou, alebo hladom, ale tých posledných 300 metrov...Zatla som zuby a rozhodla som sa že idem až na hviezdičky v očiach. Behám už asi 5 rokov ale toto som ešte nezažila, možno preto, že nie som atlétka, nikdy nebehám šprinty na doraz...ale teraz, ty kokos...nohy mi bežali ako samé, srdce ako keby nebilo, a ako keby som nepotrebovala ani dýchať, necítila som žiadnu bolesť, vnímala som len tu rýchlosť v nohách, kvapky a hudbu v ušiach, tuším že my bežala pesnička Human od The Killers.
Na tej káve pred tréningom predsa len niečo bude...a aj na behaní na dráhe, nie vždy to musí byť o škrečkovskom krúžení dookola.
Po tom čo som sa znova nadýchla, zablatená a mokrá som sa krokom vybrala domov, ľudia na mňa pozerali dosť zvláštne, nezaoberala som sa tým, so slúchadlami v ušiach vo vlastnom svete som si vychutnávala tú potréningovú eufóriu. Asi po 500 metroch som sa spamätala a zistila, že som si tam nechala kľúče. Hajde nazad.
Keď som znova stála pred bránou štadiónu a druhý krát smerovala domov, príval endorfínov pomaly ustupoval, začali sa vo mne miešať zvláštne pocity. Melanchólia, smútok...
Kráčala som po moste a spomenula som si Naňho. Po tom moste, kde sa ma opýtal či s ním chcem byť ďalej. Pozrela som sa na schody kde sme stáli. On bol o schodík nižšie tak aby sme boli rovnako vysoký a zohrieval mi dlane...
Prekvapilo ma to. Myslela som, že už som definitívne zabudla, nič v súvislosti s ním so mnou nepohne. Napriek tomu že otlak na päte pri každom kroku štípal neznesiteľnejšie, keby sa v tej chvíli niekde objavil, išla by som si za ním polámať nohy.
Pokračovaniu týchto myšlienok zabránili kŕče v bruchu, chválabohu...zrýchlila som krok, nech som čím skôr doma.
A tak tu teraz sedím zablatená, spotená, kŕče ustúpili, snáď sa už nevrátia. Idem sa osprchovať a dať si ďalšiu šálku kávy. Dnes nič nejem, držím očistný pôst ako každý mesiac, vždy jedenásteho. Jedenásteho som sa narodila...a počkať....predsa práve jedenásteho sme sa dali dokopy...(asi preto tie myšlienky)...Nič to, fakt už idem navštíviť kúpelňu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
koľká zmena oproti tomu staršiemu zápisu;
prvými dvomi odsekmi mi pripomínaš mňa (dávnejšieho) - ibaže je to veselšie, nádejnejšie
ledva tam badať prázdnotu, ledva ledva
prvými dvomi odsekmi mi pripomínaš mňa (dávnejšieho) - ibaže je to veselšie, nádejnejšie
ledva tam badať prázdnotu, ledva ledva
Napíš svoj komentár
"o škrečkovskom krúžení dookola" viem svoje, vždy keď hráme na telesnej vybíjanú, tak behám ako moje škrečky okolo ihriska a skoro nikdy sa im nepodarí vybiť ma