Skrehnutými prstami sa snažil šktnúť zapaľovačom, no vždy, keď už naskočil plamienok, pofukujúci vietor mu ho v svojej škodoradostnej zábave zahasil. Bola zima ako už pár rokov nie a telo si odvyklo. Triaslo sa v podchode bytovky skúšajúc do seba dostať trošku pozitivizmu. Aspoň dva, možno tri šluky. Konečne sa v sklenke objavila červená žiara. Pľúca sa pomalým naťahovaním naplnili a po pár sekundách prudkým vyfúknutím vyprázdnili. Sledoval obláčik dymu zmiešaného s dychom, ako sa pred ním na sekundu zastavil, aby sa hneď na to vydal s vetrom ktovie kam. Toto mal na tom najradšej. Výdych. Pohľad na strácajúcu sa dymovú clonu bol nádherne upokojujúci, sľubujúci, že na chvíľu sa stratia aj starosti a ukáže sa svet v nových farbách. Ako by si po dlhom trápený vydýchla aj duša.
Zahľadel sa na svetlá okien protiľahlej bytovky a začal premýšľať. Vedel kam ide a čo ho tam čaká. Keď ráno prijal pozvanie tešil sa, no do večera sa to akosi vytratilo a ostali len obavy.
Ešte to aspoň jeden chcelo. Zapaľovač prekvapivo naskočil bez problémov a po krátkej chvíľke už kráčal smerom k centru. Zamrznuté ruky vopchal do vreciek, nahmatal mobil a stlačil play. S hudbou v ušiach sa kráčalo najlepšie. Dovolila mu nevnímať chaos okolo a sústrediť sa na svoje myšlienky. Teraz si toho potreboval premyslieť hodne. Chcel vytlačiť tie obavy niekam do kúta, zaškatuľkovať ich a vnímať tú lepšiu stránku veci. Tá bola dôležitejšia a hlavne bola reálna. Obavy bol len výplod chorej mysle. Nejak to však nefungovalo.
Nič nefungovalo. Neprichádzalo to pozitívne čo malo, hudba bola až otravná a predstavy večera už začínali naberať katastrofické rozmery. Takto to byť nemalo. Posúval piesne, no ani sám nevedel čo chce počuť. Dúfal, že tú správnu spozná keď ju začuje a ona potom prinesie chuť na ľudí.
Stretnúť sa mali už o desať minút. Jeho však pobádalo otočiť sa a ísť domov. Zastal, zhlboka sa nadýchol a sám sebe začal nadávať. Potom sa usmial. Konečne našiel tú správnu a mohol sa ukľudniť.
Keby ho tam nechceli, tak ho nepozvú predsa. Racionálne zmýšľanie vystriedalo paniku. Konečne zapísalo a mohol spokojne pokračovať v ceste.
Hneď ako vstúpil, ich uvidel v zadnej časti podniku. Narýchlo pripravená oslava ešte potrebovala doladiť, tak to bolo treba stihnúť teraz, oslávenkyňa mala čo nevidieť prísť. Privítali ho úsmevy, ktoré prerástli strach a obavy. Srdce sa rozbúchalo rýchlejšie. Zrýchlilo tok krvi, ktorá rozohriala celé premrznuté telo. Vnútrom sa rozlial príjemný pocit a dal zabudnúť na myšlienky spred pár minút. Pustil sa do rozhovoru a to, že vôbec uvažoval o tom, že by neprišiel sa mu zrazu zdalo smiešne a hlúpe. Bol tam pár minút a už sa cítil tak príjemne.
No neboli tam ešte všetci. Všimol si to keď sa lepšie rozhliadol a následný nástup paniky bol zrazu nezastaviteľný. Zachveli sa mu kolená. Nie, nie, nie, panikáriť nemá prečo. Veď sa tu cítil tak úžasne, prečo si to kaziť?
Vytesňoval negatívum na okraj, no pocítil podivné nutkanie otočiť sa.
Čakal, že čas sa zastaví, ale ten akoby naschvál zrýchlil. Myseľ prestala fungovať a vnútrom prebehla triaška. Prázdne preglgnutie a hlboký nádych.
A potom všetko zastalo. Keď zdvihla zrak a ich pohľady sa stretli, nezacítil nič...
...letel...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(a ten vyber hudby? obcas,ked som nervozna,robim to iste...).