Musí v sebe mať nejaké čaro, ktoré k nemu ľudí láka. Ak sa vyskytnú problémy rôznorodého typu, či už láska, peniaze, smútok atď. veľa ľudí hľadá pomoc práve pri ňom. Jasné, hovorím o chľaste. Utopiť problém sa môže síce zdať ako príma riešenie, ale ešte som nepočul o nikom komu by sa to podarilo. Oni totiž asi vedia veľmi dobre plávať.
Aj ja som to skúsil.
A nie raz.
A nikdy mi to nepomohlo.
A napriek tomu som sa nepoučil a siahol po ňom zas.
Vždy, keď sa pilo viac ako len do nálady, muselo sa v mojom prípade niečo posrať. Alebo skôr ja som musel niečo posrať. Párkrát som zaútočil na chodník a prišiel domov krvavý, škody na majetku spôsoboval a iní si pri mne vytrpeli tiež dosť.
Vždy ma to mrzelo. Úprimne, ale to je slabá útecha.
Keď sa na to tak pozriem všetko čo ľutujem najviac bolo ovplyvnené pitím a nikdy nie pozitívne.
Nie som alkoholik. Nepijem denne ani týždenne . Niekedy prejdú mesiace bez toho, aby sme si „vyrazili“, no potom sa to vždy musí dáko pokašlať.
Včera sa to pokašlalo nadmieru. Celý deň o tom premýšľam a zas ma to strašne mrzí. Keby mi ráno aspoň bolo poriadne zle, ale tomu som sa vyhol. A ani neviem prečo som to včera chcel piť. Proste som už dlhšie akosi pociťoval potrebu rozbiť sa. Po relatívne dobrom období sa veci zas začali komplikovať. Nebol som smutný ani zničený, ale všetko to čo sa vo mne nahromadilo pomaly bublalo a začínal som mal pocit, že celé moje vnútro je potiahnuté nejakou lepkavou kolomažou. Nevrelo to. Netrápil som sa pre to, no vedel som že raz sa to prevalí. Možno som dúfal že alkohol to zriedi. Pcháá, to len moja hlava chorá vymyslí.
A tak som sa stal tým čím som vždy opovrhoval. Sprostým, spitým buranom.
Takých neznášam. Vždy, keď sa s takým nejakým stretnem snažím sa od neho čo najskôr dostať alebo okľukou sa mu vyhnúť. Moji spoločníci včera nemali takú možnosť a ja môžem byť len vďačný za takých spoločníkov. Zachovali sa ako praví priatelia.
Musel som si dnes vstúpiť do duše. Včera som pustil z reťaze to svoje JA, ktoré sa snažím ignorovať a potlačiť. To JA, ktoré nenávidím a desím sa všetkého na čom sa podieľa. Všetkých jeho nápadov a výstrelkov. A ak ho chcem kontrolovať musím byť sám pod kontrolou.
Už nikdy! Už nikdy nepodľahnem tej chuti rozbiť sa.
Už nechcem, aby si moje mindráky odnášali tí, ktorí za ne nemôžu.

Preto mi odpustite prosím. Veľmi ma to mrzí a ešte veľmi dlho bude.

 Blog
Komentuj
 fotka
bizbilio  10. 3. 2012 20:50
:/
Napíš svoj komentár