Ten dážď za oknami ma teší. Mám rád zatiahnutú oblohu a bubnovanie kvapiek na sklo strešného okna. Je v tom niečo upokojujúce, utlmujúce. Niečo čo ma núti zavrieť oči, dýchať zhlboka a nechať bežať hlavou sto vecí naraz a pri tom sa ani jednou z nich nezaoberať. Príjemný stav na oddych a relax.
Ani teplo, ani zima.
Len tak si sadnem pod to okno a „načúvam“ tým myšlienkam . Aj keď viem, že ani nad jednou nechcem skutočne uvažovať nemôžem ich len tak pustiť z hlavy. Prosto ich len nechávam chodiť v kruhu. Škola, ubytovanie, povinnosti a nedostatok času, povinnosti a nedostatok chute, trápiaca sa rodina, ja a moje výkyvy a nakoniec oni a ony. Tam sa to vždy zasekne. Vtedy sa zatihnu mračná aj vo mne a príde búrka podivných emócií a spomienok. Väčšinou sú to tie isté, tie ktoré sa mi spájajú s ľuďmi na ktorých mi veľmi záleží a nejakým spôsobom som im ublížil alebo ich pomaly stratil. Vtedy potrebujem do toho kolesa šťuchnúť zas ho roztočiť.
Slovo šťuchnúť asi už nikdy nebudem mať rád. Pripomína mi ju a ten neskutočne dojebabraný deň.
Celé leto som sa to snažil vytesniť niekam na okraj. Nepodarilo sa. Dokonca ten jeden jediný večer, keď sme sa na chvíľu stretli v meste patrí medzi najkrajšie letné zážitky, no po ňom prišli tak ťažko opísateľné pocity, že neviem či by som ho chcel zažiť zas. Deptal pocit z toho ako ďaleko odchádzaš a šanca náhodou ťa stretnúť takmer zanikla a dokonalo to zistenie, že si ma zablokovala na kanály kde sme sa vlastne spoznali a vyrástlo tam naše priateľstvo. Mrazivá definitíva...
Celé leto bolo vlastne o tom. O zlých pocitoch z lúčenia. Rozpadla sa moja posledná partia ľudí, ktorých som považoval za priateľov. Všetci sa rozchádzajú na výšky a aj keď počúvam slová útechy, že predsa nik neumiera, viem ako to dopadne. Už som to raz zažil a som vďačný za tých dvoch či troch ľudí ktorých stretávam častejšie. Aspoň niečo, no ostaní mi chýbajú.
Teraz je to podobné. Pri každom pozvaní von som váhal, či to pre moje slabé vnútro nebude mať viac deštrukčný ako povznášajúci pocit, ale vždy som šiel. Snažil som sa nájsť si čas a ísť lebo sú to ľudia pri ktorých som šťastný, ktorí ma považujú za priateľa a ja to pri nich aj pociťujem.
Teraz sa neuveriteľne bojím toho čo má prísť a vôbec nemám chuť začínať niečo nové. Možno je to strach z ďalšej straty alebo len z toho, že novým začiatkom by som za všetkým starým spravil čiaru. Možný vzťah som nechal plávať, lebo som nedokázal zabudnúť , možné priateľstvá som nerozvíjal, lebo som sa upol na tie staré.
a teraz prší a mne tečie do topánok...
.................
Veľká vďaka za prečítanie. Dať to moc nedalo, ale aspoň ja mám lepší pocit z vyrozprávania
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
no po ňom prišli tak ťažko opísateľné pocity, že neviem či by som ho chcel zažiť zas. Deptal pocit z toho ako ďaleko odchádzaš a šanca náhodou ťa stretnúť takmer zanikla
Teraz je to podobné. Pri každom pozvaní von som váhal, či to pre moje slabé vnútro nebude mať viac deštrukčný ako povznášajúci pocit,
Možno je to strach z ďalšej straty
Možný vzťah som nechal plávať, lebo som nedokázal zabudnúť ,
a teraz prší a mne tečie do topánok...