...a zrazu si tu ty

Už dlhé roky kráčam vedľa teba, no nikdy som ťa nezbadala.
Nevidela som tvoje hlboké čierne oči, tvoj mierny , úprimý úsmev.
Nepočula som tvoj výnimočný hlas, ktorý vo mne teraz zanecháva hlboké rany.

Kráčala som si len tak bez zmyslu. Bez toho, aby som zdvihla hlavu vyššie, ako len na tvoje nohy, ktoré vtedy boli rovnaké ako státisíce iných.
No teraz viem, že každý kúsok tvojho tela je rozdielny. Že TY si výnimočný. Výnimočný pre mňa.

A ja? čo som ja? V tvojom živote zrejme iba nezmyselný kus skladačky zvanej ľudia. Mám sa zmieriť s tým, že to tak bude navždy? Alebo mám šancu? Šancu, že raz budem práve ten dielik, ktorý bude tvojej skladačke chýbať? Že budem to prázdne miesto, ktoré bude treba nahradiť? A že vtedy si spomenieš, že je tu niekto s mojím menom? Možno.

Ale aká je šanca? Pre mňa žiadna. A pre teba? Áno, chápem. Netušíš čo cítim. No ja viem, čo cítim ja. A to je to utrpenie, ktoré ma ničí.

Neviem či ťa ľúbim, či len rada mám. Jediné čo viem, je že ťa chcem. Cítiť tvoje dotyky, tvoje bozky, tvoje slová. Pocítiť aspoň raz tvoje objatie. To je môj sen....

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu