Vďaka druhému človeku som pochopil samého seba...

Pozrime sa na svet okolo nás. Je plný farieb, plný ľuďí, ktorí sú každý iný. Svet sa mení a mne sa zdá že piesok v presýpacích hodinách sa sype o čosi rýchlejšie než voľakedy. Uponáhlaná doba núti ľudí pozerať sa viac na seba než na iných.
Ale čo však vidia???
Ak sú povrchní a nenazrú do seba hlbšie uvidia len shnilé vnútro svojho "ja".
Aj ja som na seba pozeral ako na bútľavú vŕbu. Smutnú vŕbu, ktorej vyhnité jadro už nič nevyplní.
Ale raz ku mne prišla rieka. Objala moje už takmer mŕtve korene blahodárnou vodou a vrátila do mna život. Žilami mi opäť začala prúdiť miazga a ja som mohol konečne milovať. Milovať rieku, ktorá mi vrátila zmysel bytia na zemi.Som jej za to vďačný, a preto ju objímam svojimi visiacimi konármi a poskytujem tieň svojou korunou.
Vďaka tejto rieke som pochopil sám seba. Preto sa bojím, že ako raz príšla ku mne jej prvá vlnka, tak raz odíde tá posledná. A ja opäť schradnem, vyschnem, umriem.
No ako raz povedal jeden múdry človek:"Ten kto miloval ženu alebo svoju vlasť, zažil výnimočné štastie. Čo sa stane potom už nie je dôležité." Preto viem že ja už môžem štastný odísť.

 Úvaha

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu