Pár dní s tebou bolo ako heroínový výlet.
Ten však skončil.
Strácaš sa a mňa volá absťák.
Si len niekoľko metrov odo mňa.
Delia nás dve vlakové nástupištia.
Nič viac a vlaky meškajú.
Stoja.
Stojíme aj my.
Cítim vibrácie tvojej dušičky.
Vstupujú do mňa.
Chvejú sa a rozsievajú teplo.
Vedomie že odchádzaš, ma ničí.
Nech sa už aspoň jeden pohne.
Nech prestane to nutkanie preraziť všetko čo nás delí.
Nech môžeme opäť spojiť telá a lietať.
My sa ale stále nehýbeme.
Som šialený.
Každá minúta je pre mňa prežitím nového života.
Každá trvá veky.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Konečne dunenie.
Konečne mi padá kameň zo srdca.
Tvoj vlak sa pohol.
Už sa nevráti.
Už ho neprivolám.
Už ho nezastavím.
Si v jeho okne.
Zaplačem.
Len raz.
Už sa nemôžem rozbehnúť.
Nevadí.
Začína pre mňa nový vek.
Teším sa na ďalší výlet.
Teším sa na to čo je predo mnou.
Teším sa, že predo mnou si ty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár