Je neskoro večer, niečo málo po polnoci, ulice sú tiché a nebezpečne tmavé no ako náhle sa objaví nádherná žiara nazývaná blesk, všetko je zrazu nádherne na pár krátkych sekúnd osvetlené. Dievča menšej postavy a zo svetlo-hnedými vlasmi dlhými až po driekové stavce, oblečené v tmavých čiernych rifliach, klasických čiernych čínach, krátkom bielom obtiahnutom tielku a s rozopnutou tmavo-sivou mikinov stojí uprostred tenkého chodníka vedúceho od dlho tiahnuceho sa paneláku pomedzi dve trávnaté plochy až ku ďalšiemu rovnako vyzerajúcemu paneláku. Stojí ticho uprostred chodníka a necháva na seba dopadať kvapôčky vody a osvetľovať sa zúrivými bleskmi. Stojí rovno a pozerá pred seba. Jej tvár je bledá, oči mierne spadnuté a ústa sa ani neusmievajú ani nesmútia. Zrazu pohne hlavou trochu na hor. Mierne sa pousmeje. Ten úsmev naznačuje krásnu ale starú spomienku. Hlavú obráti ku nebu, oči zatvorí a nechá na seba dopadať studené kvapôčky. Potom hlavu obráti zase k zemi, otočí sa na jednej nohe a pokračuje v ceste, no jej tvár už je zase nemá, bez výrazu šťastia ale aj smútku. Na jednej strane z trávnatých plôch je zasadených pár kríkov a dva vysoké stromy. Príde k jednému zo stromov, priloží na jeho drsnú kôru ruku a znovu sa málinko pousmeje. Ďalšia spomienka. Otočí sa a ide späť tou istou cestou. Pri odchode ešte raz venuje svoj pohľad do jedného z okien pri čom ju osvetlí blesk, pousmeje sa a pokračuje v ceste. Zrazu sa ozve známi brechot psa.
„Čo ak ide na prechádzku z Baddym? Musím odtiaľto rýchlo vypadnúť, nebude dobré keď ho stretnem. Nie, bude to čistá pohroma a milión rozpitvávajúcích otázok na ktoré nechcem odpovedať.“ A tak sa rýchlo pohla vpred. „Chcem sa ešte pozrieť na to jazero kde sme sa chodievali občas prejsť aby som sa utvrdila, že TO zvládnem. Isto pôjde zadom takže by som to mala stihnúť a tesne sa vyhnúť tomu aby ma videl. Ale prečo? Však je tma a aj keby ma videl nespozná ma, takže je to v pohode.“ Kráča, pozerá do zeme a snaží sa vybaviť si cestu ako sa ku tomu jazeru dostať. Zrazu počuje kroky blížiace sa jej smerom. „Hlavne nech to nie je on.“ Stále kráča vpred a pozerá sa do zeme.
„Ahoj..“ Zrazu jej myšlienky na cestu prerušil známy hlas. „Čo tu robíš?“ Pozrela sa na tú osobu jej veľmi známym hlasom. Jej pohľad bol stále rovnaký. Spadnuté oči doprevádzajúce kruhmi pod nimi a ústa bez prejavu emócie. Vyzeralo to skôr ako keby bola už veľmi dlho v depresiách a ku tomu nevyspatá. Jej pohľad sa znovu uprel k zemi.
„Nandemonaj...“ Jej hlas bol tichý a jemný. Ruky strčila ešte viac do vrecka na mikine a vykročila v pred.
„Prečo si tu? A kam ideš? Héj stoj keď sa z tebou rozprávam!“ Jeho hlas bol sebavedomí a rozhodný, nemal v pláne ju len tak nechať odísť bez jedinej odpovede.
„Sakra, toto sa nemalo stať, nemohol ma proste ignorovať? Nemohol ma proste len obísť a nechať to tak? Musí byť stále taký zvedavý?“ Chvíľkové ticho, ktoré medzi nimi nastalo prerušovali len padajúce kvapky a hromy blesku.
„Nevieš odpovedať? Slušnosť je odpovedať keď sa ťa niekto niečo pýta!“
„Viem odpovedať, ale nechcem!“ Pomyslela si a rozutekala sa preč.
„Héj stoj, kam si myslíš, že ideš?!“
Bežala cestou ku jazeru, dúfajúc, že nejde za ňou. „Bež! Neotáčaj sa! Stále bež a bude to v pohode!“ Hovorila si v duchu a stále bežala. „To snáď nemôže byť pravda! Ako ma to mohlo po takom dlhom čase až tak rozhodiť? Ako to, že s ním nedokážem normálne komunikovať? Stále som to neprekonala?...“ Cestou bežiac k jazeru si uvedomila, že miesta na ktoré spolu chodievali jej už smútok neprivodia, no stále jej robí problém komunikácia s ním. „Konečne som tu. Nezmenilo sa to tu. To som rada. Stále je tu pekne a príjemne.“ Po asfaltovej ceste bolo počuť len kvapky a jej kroky. To nádherné „ticho“ búrky a tá tma pre ňu boli dokonalé prostredie. Premočená skrz na skrz si sadla na kamenný múr. Sedela v tureckom sede s vystretým chrbtom, oči mala zatvorené a tvár otočenú k oblohe. Snažila sa upokojiť a sústrediť sa na cieľ tejto cesty. „Keď toto zvládnem budem pripravená a ak ho ešte raz stretnem budem s ním hovoriť. No nikto nepovedal, že mu musím hovoriť pravdu..“
„No tak, čo tu robíš?“ Z jej myšlienok ju zase vytrhol známy hlas, no už nebol taký drsný a vážny.
„Ako to, že tu je? Ako vedel kde som? Sledoval ma? Viem, že je zvedavý ale prečo ho to tak zaujíma? O čo mu ide? Prečo tu je?“ Jej tvár sa nezmenila ani na prekvapenie, že je zase v jeho blízkosti. „Spomínam..“ Pri odpovedi sklonila hlavu ku zemi a hľadí na svoje ruky, ktoré sú voľne položené na nohách tureckého sedu. „Ako to, že si tu? Ako si vedel kde som?“ Jej hlas bol tichší ako si pamätal.
„Keď si sa rozutekala preč, šiel som za tebou, chcel som vedieť prečo si tu.“
„Keď to už vieš môžeš ísť zase domov. Chcem byť sama.“ Jej hlas bol stále rovnaký a bez záujmu o ďalšiu konverzáciu.
„Spomínať si mohla aj doma, nemusela si cestovať takú diaľku až sem. Takže mi neklam a povedz mi pravdu.“ Jeho hlas bol trochu nervózny.
„Ja ti neklamem. A je moja vec kde budem spomínať..“ Vzhľadom ku okolnosti bol jej hlas kľudný a stále taký tichý..
“A prečo by si chodila práve ku môjmu paneláku? Chcela si ma stretnúť však?“
„Nie, nechcela som ťa stretnúť, hovorila som ti, že som prišla spomínať.“ …
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár