Už ďalej sa naozaj nedá ísť.
Je to naozaj tak?
Raz sa ma niekto spýtal:
„Padám na dno už veľmi dlhý čas.
Kde to dno vlastne je?
Kam až musím padnúť,
Aby to bolo naozaj dole?“
Myslela som si, že to nemyslí vážne,
Že je len zúfalý...
Dnes však viem, že nebol
Zúfalý.
Dnes viem, že sa to naozaj dá,
Nevedieť, či sme na dne.
Idete stále dole
A neviete, ako naspäť,
Nevidíte rebrík.
A zrazu si uvedomíte,
Že chcete byť na úplnom dne,
Aby ste sa konečne odrazili.
Veď predsa zlatá múdrosť hovorí,
Že až keď človek padne na úplne dno,
Tak sa môže odraziť.
Ale čo ak to dno neprichádza?
Teda ak si myslíme, že neprichádza?
Som preto aj ja či ty zúfalá?
Ale nie, nie je to tak,
Nemôže to byť tak!
Niekedy padneme na dno
A bohužiaľ nevieme,
Že sme na dne...
Prešľapujeme z jednej nohy na druhú
A nevieme, kam ďalej.
Zdá sa nám, že sa dá ísť hlbšie.
A nejde sa odraziť.
Avšak nemôžeme sa odraziť,
Pokiaľ nevieme, že sme na dne.
Alebo áno?
Začnime skákať,
Možno sa to podarí
A vyletíme späť.
Ale kam chceme vlastne vyletieť?
Vieme to vôbec?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
dandybrendy
1. 5.mája 2015 14:03
Vždy sa dá vrátiť Vždy, aj keď si na samom dne a v sračkách až po uši. Už len vtedy nemáme možnosť, keď sme mŕtvi...
Napíš svoj komentár