Zvláštna paralela sa mi dnes stvorila v hlave. Spomenul som si na ňu presne v ten deň, keď sme boli spolu. Na jej vôňu, na jej dotyky na jej jemné vlasy a hlboké oči, ktoré sa na mňa neustále upierali. Jej bozky boli horúce a neodvratné dávala do nich všetko a zároveň boli nevypovedateľným svedectvom o krása ľudskej náklonnosti. Mimo toho som dnes dočítal knihu so 4 príbehmi a zaujal ma posledný. Hovoril o mladom chlapcovi z 19. storočia, ktorý sa narodil a vyrástol v horách, zachránil mladú Indiánku pred smrťou a keď sa s ňou znovu stretol zistil, že je do nej zamilovaný a ona do neho tiež. Spolu ušli navzdory náčelníkovej vôli a ukryli sa v horách, kde sa zjavil neznámy starec a povedal mu, že toto dievča patrí inému a jeho ženou sa stane až neskôr, lebo to tak rozhodol Veľký duch.
Chlapec si zaumienil, že ju nájde aj keby mal ísť na kraj sveta. nečakane sa dostáva do 20. storočia, kde sa stretáva s tým istým dievčaťom, ktoré je fyzicky rovnaké ale nie je to úplne ona. Presvedčí ju však, že ju miluje a ona s nim ujde. Po prenasledovaní sa dostávajú do tých istých hôr. Na druhý deň ráno po hroznej snehovej búrke nachádzajú dievča podchladené a vedľa nej leží kostra. Veľký duch si počas búrky preňho prišiel. Na jeho pohrebe stojí dievčina pri hore a drží si brucho, ktoré sa z mesiaca na mesiac zväčšuje.
V príbehu rozpráva autor o hĺbke citu a láske, ktorá medzi nimi vznikla za tak krátky čas, ale i tak je mocnejšia ako čokoľvek iné. Preto som si hneď spomenul na ňu a napadlo ma presne to isté. Možno to nie je láska, ale jej moje srdce mi stále šepká jej meno.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár