Začal sa hýbať. Fajne, jeden chalan je lepší ako budík, lebo som už takmer spala, ale registrovala som jeho pohyb, ako keby bol bábätkom, čo sa budí uprostred noci a ja jeho matkou.
Poležiačky som toho síce veľa nevidela, ale ledva som dýchala čo som ho tak úporne sledovala. Až som sa začala cítiť blbo, chudák.
Odokryl sa a sadol si na posteľ (len v teplákoch . Pomaly sa poobzeral, obliekol si tričko, ktoré mal hodené na zemi a odišiel. Neviem čo som čakala, ale bolo to pre mňa drsné, keď som ho tam nevidela. Taký vnútorný pocit smútku.
Ležala som tam len tak, pozerala som "do blba". Niektorých ľudí som počula zťažka dýchať, niektorí rozprávali zo sna, niektorí sa len prehadzovali na posteliach.
Jedno dievča na tom bolo dosť biedne. Veľkú časť tela mala popálenú, asi od nejakého výbuchu, ale tvár mala ako anjelik, neporanenú, možno trošku špinavú. Mohla byť v mojom veku. Dúfam, že sa uzdraví, naozaj som túžila mať tu nejakú kamarátku, pretože zatiaľ som tu mohla iba ležať a rozprávať sa so zdravotnou sestrou, teda s tou až zajtra. Kedy už bude zajtra?
Začula som kroky. Do stanu vošiel lekár v bielom plášti a môj milovaný. Zamierili práve k dievčaťu, ktoré som sledovala.
- Tobias, vezmi Abbie k nám. Vyzerá stále horšie. Budeš sa o ňu starať. - hovoril doktor
- Samozrejme - odpovedal Tobias, môj milovaný, svojím samozrejme dokonalým hlasom a vzal ju na ruky (ach tie svaly).
- Budeš jej musieť dávať ópium na utíšenie bolesti, inšie nemáme, a na telo jej budeš dávať obklady, verím ti. - dodal
- Ďakujem, môžete sa spoľahnúť. - sklopil oči a znovu odišiel. Viem, že by som nemala, ale na tú Abbie som okamžite začala žiarliť. Možno mi skôr prišlo smutno a do očí sa mi znovu nahrnuli slzy. Nie pre tie katastrofálne veci v mojom okolí, ale práve pre túto banálnu, ktorá nestojí ani za reč.
Aspoň už viem, ako sa volá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mishaa93
11. 9.sept. 2010 00:24
Tobias. xD
Napíš svoj komentár