Mal som celé vrecko modré. To by ste neverili. Ale fakt že najviac ma žralo že som doň nič nemohol dať lebo sústavne púšťalo farbu. Všetky veci čo som doň dal zostali modré a vybavená vec. Nemohol som tam mať ani len ruku, dokonca som mával modrý fľak aj na ľavom stehne. Vážne ma to zožieralo pretože to boli jediné nohavice ktoré som mal. Mal som také tie obyčajné texasky. Určite ich poznáte. Niektorý tomu hovoria džínsy alebo jednoducho rifle a vybavená vec. Rifľové nohavice modrej farby. Nemal som ich ešte dlho len pár mesiacov. Nestihol som ich ani poriadne vydrať. Ako tie pred tým. Tie nosím už len občas. Keď sa nové perú ale keď si myslím že by som si nové mohol zničiť. Inak ich mám hodené len v skrini. Majú už deravé vrecká a tiež sú už aj celé dosť vydraté, preto som si musel kúpiť nové. Vždy si kupujem rovnaké nohavice. Rovnakú veľkosť, rovnakú farbu a vybavená vec. Prevažne potom nosím len tie nové, a aj keby som mal oblečené tie staré tak si to prevažne veľa ľudí ani nevšimne. Všimne či nevšime, ide mi hlavne o tom či sa v nich cítim dobre a vybavená vec.
Opasok som nikdy nenosil. Necítil som sa v ňom moc dobre – cítil som sa taký, akýsi stiesnený. A vonkoncom som ho ani nepotreboval. Nohavice mi boli akurát na mieru. Keď som sa však niekedy dobre najedol, som si musel rozopnúť na nich gombík. Potom som chodil s rozopnutým gombíkom a rukami vo vreckách aby mi nohavice nepadali. A teraz po nehode s perom som si už nemohol rozopnúť gombík, strčiť ruku do vrecka a pridržiavať si nohavice alebo len tak strčiť ruku do vrecka, vykračovať si a vybavená vec. Často som chodil s rukami vo vreckách – lebo som nevedel čo s nimi. A teraz som chodil s pravou rukou vo vrecku a ľavá sa mi len tak hompáľala vedľa tela. Už som sa necítil tak dobre. Ako keby mi niečo prekážalo. A to mi veru aj prekážalo. Prekážala mi ľavá ruka a modré vrecko. Bol som z toho celý tak trochu nešťastný.
Vo vrecku som mal ešte pred tým taký papierik na ktorom som mal napísané také menšie poznámky. Čo mám dnes spraviť, vybaviť, za kým mám ísť, kedy, adresu a telefóne číslo domov,... Papierik ostal celý modrý a nedalo sa z neho nič prečítať okrem troch slov: ,,dávaj si pozor!“ a vybavená vec. Vyplašil som sa. Nevedel som čo mám teraz robiť. Bol som úplne stratený...
Skontroloval som si ešte obsah v ostatných vreckách. Vždy som so sebou nosil kľúče, vlastne iba jeden. Od domu a vybavená vec. Viac kľúčov som nepotreboval. Veď keby som ich náhodou stratil... Na tom kľúči som mal taký veľký prívesok na ktorom bolo napísané moje meno. Dala mi ho raz mama. Ani neviem prečo. Asi len tak a vybavená vec. Aby som nezabudol jak sa volám. Pred tým ako som ho nemal som kľúčik nosil zavesený na krku na šnúrke od topánok. Tam bol v bezpečí. Teraz keď som už väčší ho nosím zásadne v pravom vrecku. Dávam si pozor na to čo mám vo vreckách a vybavená vec.
Zvyčajne v tom vrecku kde mám kľúčik nosím aj peniaze. Nemám peňaženku. Račej. Aby som ju náhodou niekde nestratil. Peniaze len tak schmatnem hodím do vrecka, tam sú v bezpečí a vybavená vec. Tam sa im nemôže nič stať. Často som nosil iba drobné, neviem prečo. A potom sa mi stávalo, že keď sa po čase vačok vydral a spravila sa tam diera, všetky drobné mi povypadávali, roztratili sa po zemi a vybavená vec. Veľa vecí som už takto stratil. A nie iba mojich. Keď chcel niekto niečo odniesť, tak som mu to bez problémov schoval do môjho vrecka. Problém však nastal keď to chcel vrátiť späť. Mal smolu keď som mal vrecko deravé, nuž vybavená vec.
Roztrhané vrecká som si opravoval. Vystrihol som kúsok látky zo starých nohavíc a jednoducho som to nalepil do vrecka namiesto diery. Vačok bol opravený a vybavená vec. Však o pár dní sa spravila diera na inom mieste alebo sa záplata jednoducho odlepila a zase som musel len lepiť. Takto to pokračovalo až kým som nevydral nohavice a nekúpil som si nové s neroztrhanými vreckami a vybavená vec. Jedného času som diery opravoval tak, že namiesto deravého vrecka som si prišil hrubú ponožku. Potom som mal fakt dobré a hlboké vrecká. Veľa veci sa do nich zmestilo. Ešte aj teraz to tak niekedy robím.
Nenosím vo vreckách zbytočnosti. Také veci typu papierové vreckovky, cigarety a sirky, vreckový nožík (aj keď je výhradne vreckový), hrebeň, príbor... Von chodím zásadne s čo najprázdnejšími vreckami a vybavená vec. Nechávam si tam miesto na predmety, ktoré môžem vonku nájsť. Nikdy predsa neviete čo môžete nájsť. A keď niečo fakt že dobré a užitočné nájdete a máte už plné vrecká tak kam to dáte? Budete to niesť v ruke? To nie je môj štýl a vybavená vec.
Keď už niečo nesiem vo vrecku tak je to určite niečo užitočné čo sa mi zíde. Ešte pred nedávnom som tam nosil kamene. Tak dvadsať, tridsať kamienkov ako munícia do fundačky. Mal som takú drevenú fundačku čo som si raz vystrúhal z dreva, keď som bol u dedka na prázdninách. Dal mi takú vynikajúcu leteckú gumu, že keď som z funkačky vystrelil tak som ani nedovidel kam kameň dopadol a vybavená vec. Nenosil som ju vo vrecku. Nosil som ju zavesenú na krku (kým som tam ešte nenosil kľúčik) aby naháňala druhým strach. Keď ju ľudia na mne videli račej sa mi nepozreli ani do očí. Niekedy som ju ešte nosil za pásom na nohaviciach. Niekedy z predu a niekedy zozadu. Podľa toho jak som mal náladu a vybavená vec. Potom sa mi guma roztrhla a už som dostrieľal. Najviac ma rozčuľujú taký ľudia čo nosia okolo pásu také tie ľadvinky. Určite to poznáte také tie malé kapsičky čo si dáte na brucho, tam nahádžete nejaké veci a idete. Takých ľudí by som strelil jednou ranou kameňom rovno do čela. Prásk a vybavená vec! A ešte keď si ju dajú tak nabok to ma ide fakt že rozhodiť... To sú ľudia chamtivý. Chcú so sebou zobrať čo najviac vecí. Maximálne veľa koľko odnesú a pritom tými vecami nechcú byť zaťažovaný alebo obmedzovaný. Je to proti logike. Niekedy sa stáva že ich ani nevyužijú. Ani si nespomenú že ich majú. Majú malé vrecká a veľa vecí. To mne kaď sa už niečo fakt že nezmestí do vrecka tak si jednoducho zoberiem igelitku, a nebudem sa strápňovať nejakou blbou ľadvinkou. Keď igelitku nepotrebujem tak ju jednoducho poskladám, hodím do vrecka a vybavená vec. A naopak keď zas budem niečo potrebovať strčím ruku do vrecka, vyberiem igeliku rozprestriem ju a vybavená vec.
A ešte ma dokážu rozčúliť taký ľudia ktorí sú najviac drzí. Takí tí ktorí nemajú pri sebe ani kúsok chochmesu. Hovorím o tých čo strkajú svoje špinavé ruky do cudzích vreciek. A nanajvýš keď to robia úplne bez opýtania. To ma ide rozhodiť. Takých ľudí by som najradšej... a vybavená vec. Nechápu že vrecko to je určité súkromie, ktoré oni narúšajú. Je to ako keď sa pozeráte tajne na niekoho ako sa prezlieka, alebo ako keď sa hrabete niekomu vo fioku so spodným prádlom. Takým ľudom by som bez problémov vedel dolámať ruky. Ani by ma nepohlo. Normálne by som toho človeka schmatol za ruku a prásk cez koleno. Vybavená vec.
A teraz som akurát ešte viac vytočil. A úplne zbytočne. Nie len že teraz chodím po meste s modrou tvárou od tuhy z pera ale ešte ma aj trasie od jedu. Potreboval by som si do niečoho udrieť a vybavená vec. Veď len si predstavte čo by ste si pomysleli o človeku ako som ja, ktorého zbadáte náhodou na ulici. Vražedný, nahnevaný pohľad, k tomu zhrnuté husté obočie a na čele vrásky. Vypuklé oči, veľký nos, líca a ústa špinavé modrou farbou, ktorá sa nedá zmyť. Zhrbený, pomaly čo si z nohy na nohu nešliape, s jednou rukou vo vrecku a druhou hojdajúcou sa vedľa tela. Taký som ja človek. Ale náhodou tričko nosím vždy pekne zapravené do nohavíc. Tak ako ma to mama už od raného veku učila a vybavená vec. Aj keď sa mi občas na chrbte vykasá, ale za to ja nemôžem. Tam si nevidím. Podstatné je, že vždy ho mám čisté, až na dneskajšok po nehode s perom. Ale inak vždy a vybavená vec. Snáď len moje fúziky môžu pôsobiť trocha nespoločensky. Ešte nikdy som sa totiž neholil. (A to už mi ťahá na 19 rokov.) Bojím sa si ich oholiť. Kamaráti mi hovorili že to prvý krát veľmi bolí. Tak aj preto sa toho trocha bojím. A taktiež sa bojím že by to mohlo ponechať nejaké následky do budúcnosti. Chcem s tým počkať kým vyrastiem, zmocniem a nebudem cítiť bolesť.
Treba byť perspektívny a vybavená vec.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
501
15. 6.júna 2008 21:15
ha cha cha cha ...
Napíš svoj komentár