Je ráno. Otváram pomaly oči z tmavej, čiernej noci. Spávam iba na matraci v strede veľkej prázdnej miestnosti. Nič iné v nej nie je. Žiadny nábytok, žiadny stôl stolička,... bolo by zbytočné niečo tam mať. Ležím ešte stále na matraci, prikrytý dekou a pod hlavou mám iba malý vankúšik. Na hodiny sa nepozriem. Je zbytočné vedieť koľko je hodín keď nemám nič na pláne – keď nemám čo robiť, nemám kam ísť. Ostávam teda ležať na chrbte a pozerám na plafón. Z očí mi tečú slzy. Nie však zo smútku. To sa mi len niekedy stáva. Plafón je čiernej farby. Nie je to náhoda pretože všetko okolo mňa je čierne. Štyri čierne steny, čierny plafón a zem. Aj keby som ten plafón a steny vymaľoval na bielo tak aj tak budú čierne. Pretože biela je čierna a čierna je čierna. Jednoducho všetko je klasicky v čiernej farbe. Nie je to jak keď ste farboslepý a vidíte len čiernu a bielu. Teraz vidíte len čiernu a svetlo. Vidíte všetko v čiernom a len dopad svetla, ktorý vám odokrýva pravý tvar predmetov v hlbokej tôni. Jednoducho jednofarebný svet. Iba čierne obrysy...
Posadím sa na kraj matracu a len tak rozmýšľam čo som mal túto noc za sen. Predstavte si, že sa vám niečo sníva ale neviete čo. Nikto nevie čo sa mu snívalo. Sníva sa vám sen a vy nevidíte nič iné len čiernu. Či už to je len pozadie alebo nejaké prostredie, jednoducho čokoľvek. Je to čierne a splýva to dokopy a vy nemôžte rozoznať čo to je. Len sa tak ráno zobudíte, sadnete na kraj postele a máte nejaký pocit z prežitého sna ale neviete čo a kde sa stalo. Len to cítite. A práve taký nejaký pocit mám teraz ja. Ale už som si na to celkom zvykol. Nerozmýšľam nad tým čo sa mi snívalo iba si jednoducho vychutnávam ten pocit. Ešte chvíľu sedím na matraci a snažím sa spomenúť si aký je vlastne deň a čo bolo včera. Je to ťažké niečo si pamätať keď je všetko skoro rovnaké. Nemôžem sa pozrieť dokonca ani z okna či je naozaj ráno alebo už poobedie, pretože okná sú tiež čiernej farby. Ak by som chcel vidieť cez okno von, musel by som ho rozbiť čo by bolo dosť na škodu. A čo je vlastne vonku?! Čierna zem a čierna tráva, čierne mraky a čierne slnko. Všetko stále iba čierne. Aj keď musím uznať že v lete čierne listy na stromoch vyzerajú naozaj krásne keď sa s nimi pohráva vietor a dopadom slnečných lúčov sa lesknú. Vyzerá to v skutku zaujímavo. Na rozdiel od čierneho snehu ktorý v zime napadne. Všade plno snehu a vy sa brodíte sa v čiernej farbe. Taký jednotvárny stereotyp. Stále len čierna, čierna a zase len čierna.
Aj ja som čierny. Nie však černoch. Mám čierne ruky, nohy, mám čierny chrbát a čierne vlasy. Mám čierne oči. Aj bielka mám čierne. Ale stále sa im hovorí bielka. To mi pripomína že by som sa mohol ísť naraňajkovať. Dám si ako obvykle varené vajíčko na mäkko. Mäkkučké čierne bielko a roztekajúce sa čierne žĺtko. K tomu si dám pravý čierny chlieb a čierny anglický čaj s mliekom. Aj keď síce stále neviem koľko je hodín, ale prvé jedlo dňa by mali byť raňajky. Tak teda idem raňajkovať. Stávam z matracu a idem do kuchyne ranajkovať...

Zunuje ma tento svet jednej farby. Sedím nad jedlom ale nechce sa mi jesť. Skôr naopak. Grcal by som. Ide mi to všetko hore krkom. Celé toto prostredie. Račej byť slepím ako sa pozerať na to všetko naokolo. Na tento svet ktorý nič nehovorí. Nič nedáva najavo, o ničom nesvedčí. Svet kde sa všetko krásne stratilo. Kde už bežné hodnoty neplatia, dávno sa vytratili z ľudských sŕdc. Človek je v koncoch ak si toto začne uvedomovať. A tu sa stala chyba – začal som si to uvedomovať.
V zlosti odsúvam od seba tanier. Hlava mi padá pomaly až na hruď. Podopieram si ju rukami, ktorými si súčasne zakrývam oči mokrými dlaňami. Strácam rovnováhu. Skĺzam sa zo stoličky a padám až na zem. Na čiernu chladnú zem. Telo sa mi chveje ako nikdy pred tým. Som celý studený. Je mi chladno ale potím sa. Horím. Každú jednu kvapku potu cítim na svojom tele. Páli ma ako vrelý vosk, ktorý steká po horiacej svieci a tuhne. Tŕpnem a nemôžem s tým nič robiť. Strácam pojem o priestore. Niečo ma ťahá aj keď nechcem ísť. Utláčam ma to do najtemnejšieho kútu, ktorým sa nechávam pohlcovať. V klbku schúlený sa tlačím do temného rohu tajomstva. Chrbtom doňho tlačím, chcem ho prelomiť, chcem zistiť čo skrýva. Môj dych je stále rýchlejší. Stále rýchlejšie a hlasnejšie lapám do seba vzduch, ako keby som sa snažil vdýchnuť naspäť do seba to čo som zo seba vydýchol. Trhá mi uši zvuk môjho dychu. Cítim ako sa pomaly natrhávam. Začínam sa nenávidieť. Nenávidieť celé svoje telo. Nechtami zo seba oškrabávam čiernu farbu. Necítim bolesť. Škrábem si po holej hrudi, ryjem do seba nechtami, trhám si kožu s kúskami mäsa a stále nič. Vôbec to nepomáha. Z pod nechtov ma chladí iba seba ľútosť ale zato seba trýzeň ma neopúšťa. Prúdom zo mňa vyteká nejaká čierna tekutina. Ale stále nič. Stále len čierna, čierna, čierna,... Už ma trasie, miká,... to sa nedá vydržať. Nie však tá bolesť ale ten pocit, ktorého sa stále nemôžem zbaviť. Končekmi prstov sa už dotýkam studených rebier a šparchám prstami do miest medzi rebrá v snahe dotknúť sa srdca. Ucítiť či ho naozaj mám, či naozaj bije, či ma hreje. Či som skutočne ten za ktorého sa mám...živá bytosť s vlastnosťou cítiť...
...Mal som sen. Ale neviem už o čom sa mi snívalo. Snažím sa spomenúť si ale márne. Mám to už skoro na jazyku ale nemôžem to povedať. Bolo to niečo nie veľmi príjemné. Niečo čo v človeku vyvolá pocit zúfalstva a zároveň túžby po nemožnom.

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ciernaruzicka  11. 8. 2008 18:24
vazne pekny blog...aj cierna je pekna..ale nie vsade..preco vsetko take cierne a pesimisticke??
Napíš svoj komentár