lapá po dychu... Z úst mu vytekajú sliny, vyplazený jazyk... Má dlhšie tmavo hnedé vlasy, ktoré sa mu váľajú po zemi a také modré oči... Na sebe má krátke, biele tričko, zapravené v modrých džínsach, dotiahnutých opaskom... Vedľa neho prevrátený invalidný vozí s odlomeným kolesom... Škoda toho... Na zemi hrebeň, pár ponožiek... Je bosí... Je to muž... Úbožiak...
Prvé kvapky dažďa sa začali rozlievať na zemi. Zdvíha sa vietor a víry sa prach. Mesto je už dávno prázdne. Nikde ani nohy. Všetci sa pred búrkou dávno schovali do svojich domovou. Široko ďaleko nie je nikoho, len v strede námestia bezbranne povaľujúca sa a stonajúca postava. Úbožiak. Váľa sa po zemi a čaká v nádeji na záchranu. Že sa pri ňom niekto zastaví, niekto kto ho zachráni. Pomôže mu vyslobodiť sa z tejto ťažkej situácie. Osud musí byť predsa krutý pre takýchto ľudí...
Sukňa, z nej nohy... Človek náhodný pristavil sa pri úbožiakovi. Ten nemí, v ústach prsty, čaká čo sa bude diať... Žena sa k nemu nakláňa. Zdvíha zo zeme vozík, odlomené koleso, hrebeň a ponožky. Úbožiak bezbranne leží na zemi, sleduje jej pohyby... Pýta sa ho, kladie mu otázky. On nič nevraví – je nemý. Pútavo jej pozerá do očí svojimi smutnými očami. Z úst mu tečú sliny. Žena s námahou zdvíha muža zo zeme a usádza ho do vozíka. On jej podáva do rúk nejaký útržok z kartónovej krabice, na ktorom je napísaná nejaká adresa. Kvapky padali na zem čoraz rýchlejšie, zem už bola celá mokrá...
Adresa viedla na rožný byt niekde pri centre mesta. Cesta, obrubník, chodník, schod, prah, dvere, kľučka,... Obaja vošli do vchodu. Hore schodmi? Výťahom? V byte je prázdno, ticho, tma,.. Obaja vchádzajú dnu. Úbožiak rozsvecuje neónové svetlo. Izba, chodba, zastreté záclony... Žena zabuchne dvere, podíde z chodby do izby. Prechádza sa po miestnosti, pozerá sa najskôr po stenách... Útržky z erotických časopisov žien a mužov v rôznych polohách a plagáty polo odhalených tiel sú porozlepované po zažltnutých stenách, v kútoch rozmočených, nasiaknutých plesňov... Na stole lepiaca páska, nožničky, video kazety s erotickými titulmi,... V skrinke sa nachádzal zapatý, malý televízor o nič väčší ako futbalová lopta, pod ním video... Čiernobiely, zrnitý, preskakujúci obraz, šum... Miestami bolo na obrazoke možné vidieť určité partie ženských a mužských tiel, rozťahujúce sa nohy, vlasy, ruka... Zrejme nejaká zakódovaná stanica... V rozsahu celej izby sa nachádzajú porozhadzované a potrhané najrôznejšie druhy časopisov určených výhradne dospelým, ktorý radi spoznávajú tabu života, jeho stránku, o ktorej sa bežne nehovorí ale všetkým je tak veľmi blízka. Téma obkopená tajomstom a titulná strana ako brána za ktorou sa nachádza odpoveď poznania. Časopisy pre ľudí, ktorí sa radi prihládzajú na cudzie, nahé telá, so zámerom uvidieť to čo si každý tak stráži, skrýva...
Úbožiak sedí vo svojom vozíku na chodbe a sleduje ženu. Nikto nič nevraví – on je nemí. Žena rázom sa otočí, milo sa pousmeje, podíde k úbožiakovi. Ten načiahne ruky smerom k žene, ako keby ju chcel objať. Načahuje sa, otvára ústa, slintá., rázom padá z vozíka smerom dolu, na tvrdú zem... Neudrie sa, iba nehybne leží. Žena sa zľakne. Chopí úbožiaka a usadí ho na pohovku v obývačke, podoprie ho vankúšom... Pozoruje ho, strachuje sa, posadí sa vedľa neho... Úbožiak sedí nehybne ale pohodlne na pohovke, po usmieva sa a rukami ukazuje na kôpku časopisov na stole. Žena ho zmetene pozoruje, rozmýšľa čo jej chce naznačiť. Nahýňa sa k stolu, berie z neho k sebe časopisy pomaly, pokladá si ich nežne na hladké stehná. Otvára hneď prvý časopis ktorý sa nachádzal na vrchu, listuje v ňom... Muž sa k nej nakláňa, v zámienke, že chce lepšie vidieť, vonia jej vlasy... Dýcha čoraz hlasnejšie, chrčí .. Opäť zdvíha ruky, ukazuje na niečo na stole. Je to krabica. Na nej otupené, zhrdzavené manikúrové nožničky, nechty... Krabica nízka, dvojdielna. Spodok bielej a vrch zelenej farby, zdobený obrázkom zátišia pestrej umelohmotnej kytice, prevažujúc honosnými stuhami a ovocím plným sviežosti,... Na boku nálepka 7 Kčs... Žena berie krabicu spolu s nožničkami, nechty nechala na stole. Otvára ju. Vo vnútri sa nachádzajú staré,zažltnuté obálky. Je ich tam niekoľko kusov. Každá z nich je plná povystrihovaných obrázkov žien v spodnom prádle zrovna ako aj iba častí ženského tela zahaleného spodným prádlom. Obrázky sú dôkladne roztriedené podľa farby spodnej bielizne a poctivo porozdeľované do jednotlivých obálok... Tiež sa v krabici nachádzajú aj neroztriedené a nezaradené obrázky. Žena žačala triediť tieto obrázky presne tak ako boli roztriedené tie pred tým. Úbožiak mal z toho obrovskú radosť. Ako keby vedela presne čo od nej chce. Sleduje ženu ako triedi obrázky a zakladá ich do obálok. Pozoruje jej ruky. Nádherné, hebké, ktoré v živote nepocítili čo je to bolesť, nikdy neboli znehodnotené nijakým ani len najmenším zranením, škrabancom, hrejivé a nežné na dotyk, ktorý lákal uchopiť tú krásu najjemnejšie ako sa dá a vychutnávať si ten hrejivý pocit, ktorý nič iné na svete nedokáže nahradiť. Ruky prehrabujúce sa v množstve výstrižkou, ladne sa dotýkajúce toho, čoho sa nik iný nesmie bez súhlasu dotknúť, iba ony. Je to blažený pocit pre úbožiaka, ked v živote toľko nádhery po kope nevidel. Priam nedýchal. Zahladene sa díval dolu na obálky, na ruky,... Kto vie na čo myslel, keď sa žena prudko strhla, položila časopisi spolu s krabicou na stôl a postavila sa, že odíde. Obrázky boli roztriedené. Žena chcela ísť domov. Úbožiak začal byť, nervózny, trase sa... Vydeseno hladí žene priamo do tváre, vyčítavým dojmom ako keby sa jej snažil naznačiť aby neodchádzala ale ešte chvílu pobudla. Obaja si hladia priamo do očí. Kto vie na čo každý z nich v tej chvíly myslel, ale myšlienky sa určite značne rozchádzali. To už žena si sadá opäť na pohovku, na miesto kde sedela aj pred tým. Do rúk berie manikurové nožničky a katalog nejakej spoločnosti ktorá sa zaoberala výhradne distribúciou spodného prádla, sexi oblečením, rôznym príslušenstvom a inými erotickými hračkami... Spolu sa tak dali do vystrihovania a následovného triedenia obrázkou z katalógu. Úbožiakovi to robí obrovskú radosť, že môže ukazovať prstom na obrázky a vyberať tie ktoré sa mu páčia a sledovať pritom ženu zhovievajúco robiacu to čo mu na očiach vidí. Možno mal vtedy taký pocit ako keby sa žena pri ňom prezliekala do rôznej bielizne, alebo si len tak predstavoval ako je v danej bielizni oblečená a prechádza sa uňho po izbe na vysokých podpätkoch klopkajúc a točiac dookola aby si ju z každej strany mohol poriadne prezrieť, pokochať sa a možno na čas utlmiť v sebe túto túžbu a potom postupom času zalistovať v obrázkoch v jednej z obálok a opäť raz si oživiť predstavy ktorých uskutočnenie v realite je tak málo pravdepodobné... Snaď by len stačilo sa vášnivo a pritom presvedčivo na ňu pozrieť, v správnej situácii jej nežne pohladkať vlasy a slušne sa spýtať či by nechcela aspoň na chvíľku... Lenže úbožiak je nemý. Preto iba pohľadká ženu milo aj ked bezcitne po vlasoch, hľadí jej pri tom pútavo do očí a tvári sa presne tak ako keby chcel od nej to, na čo práve myslí. Lenže žena to nechápe. Nevie čo jej tým chce povedať. Nevie o čo mu ide. Aj keď možno, ale je to predsa len úbožiak... A tak od samého súcitu tam len tak nečinne ďalej sadí a necháva úbožiakovu ťažkú ruku pomaly padať na jej stehná. Napäto sedí, srdce jej silno buši, napäto pozerá priamo vpred. Úbožiak jej opatrne rozopína na blúzke tretí gombík zdola a siaha jej rukov pod blúzku...
Snaď to nie je len súcit. Snaď je za tým aj čosi viac ako len divadlo pre povzbudenie postihnutých ludí. Pretárka na oko pekná však vskutku nereálna aj keď by nejeden tomu neveril že to tak môže byť... Možno ide len o to dodať nádej úbožiakom že to možno nebude až také zlé... Žena sa rázom strhá, odsáca od seba úbožiaka, rázom chmatá zo stola nejakú menšiu krabičku a ako keby v záchvate sebeobrany namieri ňou chlapovi priamo na hruď. Obaja vydesene hľadia na baliacu krabicu od cukroviniek. Ako keby ani nedýchali. Nikto nevedel čo si má v danej chvíly myslieť. Úbožiak odohlane načiahne ruky, zoberie krabičku a s úsmevom ju ukazuje žene. Ona stále rovnako nechápavo pozerá na pestrofarebnú krabicu s nápisom Rumové pralinky. Úbožiak svojimi neobratnými prstami načne balenie cukroviniek a ponúkne svojho hosťa. Obaja spoločne vychutnajú cukrovinku nesmelo ako nejaké zakázané pokušenie za ktorým každý dobre vie čo sa skrýva ale každý o tom mlčí a nikto si to neche priznať. Tá slasť ktorá tlačí človeka vpred spraviť aj to čo by za bežných okolností nikdy nespravil, ba by mu ani na um neprišlo a vtedy zistí o sebe to čo sa v ňom skrýva... Keď odhalí v sebe tú slabosť pokušenia a poznania kedy jediné zahryznutie je hriechom a cesta spät neexistuje iba znova a znova v sebe ukajať tú túžbu a dať telu to čo si pýta a opäť raz pocítiť na jazyku tú sladkú chuť rozplývajúcej sa čokolády...
Žena vybehla z bytovky. Blížila sa búrka. Všade šero, obloha sa zatiahla, prišla černota... Na kostolnej veži zvony odbíjali siedmu. Prvé kvapky dažďa sa začali rozlievať na zemi. Zdvíha sa vietor a víry sa prach. Mesto je už dávno prázdne. Nikde ani nohy. Všetci sa pred búrkou dávno schovali do svojich domovou. Široko ďaleko nie je nikoho, len v strede námestia bezbranne povaľujúca sa a stonajúca postava. Úbožiak. Váľa sa po zemi a čaká v nádeji na záchranu. Že sa pri ňom niekto zastaví, niekto kto ho zachráni. Pomôže mu vyslobodiť sa z tejto ťažkej situácie. Osud musí byť predsa krutý pre takýchto ľudí...
Sukňa, z nej nohy... Človek náhodný pristavil sa pri úbožiakovi. Ten nemí, v ústach prsty, čaká čo sa bude diať... Žena sa k nemu nakláňa. Zdvíha zo zeme vozík, odlomené koleso, hrebeň a ponožky. Úbožiak bezbranne leží na zemi, sleduje jej pohyby... Pýta sa ho, kladie mu otázky. On nič nevraví – je nemý. Pútavo jej pozerá do očí svojimi smutnými očami. Z úst mu tečú sliny. Žena s námahou zdvíha muža zo zeme a usádza ho do vozíka. On jej podáva do rúk nejaký útržok z kartónovej krabice, na ktorom je napísaná nejaká adresa. Kvapky padali na zem čoraz rýchlejšie, zem už bola celá mokrá...
Adresa viedla na rožný byt niekde pri centre mesta. Cesta, obrubník, chodník, schod, prah, dvere, kľučka,... Obaja vošli do vchodu. Hore schodmi? Výťahom? V byte je prázdno, ticho, tma,.. Obaja vchádzajú dnu. Úbožiak rozsvecuje neónové svetlo. Izba, chodba, zastreté záclony... Žena zabuchne dvere, podíde z chodby do izby, prechádza sa po miestnosti, pozerá sa najskôr po stenách... Útržky z erotických časopisov žien a mužov v rôznych polohách a plagáty polo odhalených tiel sú porozlepované po zažltnutých stenách, v kútoch rozmočených, nasiaknutých plesňov... Na stole lepiaca páska, nožničky, video kazety s erotickými titulmi,... V skrinke sa nachádzal zapatý, malý televízor o nič väčší ako futbalová lopta, pod ním video... Čiernobiely, zrnitý, preskakujúci obraz, šum... Miestami bolo možné vidieť určité partie ženských a mužských tiel, rozťahujúce nohy, vlasy, ruka... Zrejme nejaká zakódovaná stanica... V rozsahu celej izby sa nachádzajú porozhadzované a potrhané najrôznejšie druhy časopisov určených výhradne dospelým, ktorý radi spoznávajú tabu života, jeho stránku o ktorej sa bežne nehovorí ale všetkým je tak veľmi blízka. Téma obkopená tajomstom a titulná strana ako brána za ktorou sa nachádza odpoveď poznania. Časopisy pre ľudí, ktorí sa radi prihládzajú na cudzie, nahé telá, so zámerom uvidieť to čo si každý tak stráži, skrýva...
Úbožiak sedí vo svojom vozíku na chodbe a sleduje ženu. Nikto nič nevraví – on je nemý. Žena rázom sa otočí, milo sa pousmeje, podíde k úbožiakovi. Ten načiahne ruky smerom k žene, ako keby ju chcel objať. Načahuje sa, otvára ústa, slintá., rázom padá z vozíka smerom dolu, na tvrdú zem... Neudrie sa, iba nehybne leží. Žena sa zľakne. Chopí úbožiaka a usadí ho späť do vozíka. Zahladí sa na ňho, pobozká ho na čelo. Milo sa usmeje, otvorí dvere, ticho odíde... Úbožiak za ňou zavrie dvere, zamkne na dva krát. Postaví sa z vozíka a odloží ho do rohu. Podíde ku chladničke, otvorí ju, vytiahne si pivo, hrniec s jedom položí na sporák, zohrieva,... Vypne sporák, zoberie hrniec, sadne si na mäkkú pohovku, v televízii si pustí televízne noviny, pozerá a popri tom je... Medzi tým ešte vyšiel na balkón zapáliť si pod plynom, vypiť pivo, pozrieť sa či neprší,...
Žena vybehla z bytovky. Blížila sa búrka. Všade šero, obloha sa zatiahla, prišla černota.... Na kostolnej veži zvony odbíjali siedmu...
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
som..zmatena..strasne pekne pises..ale som zmatena..je to krasne..ale som zmatena..
Napíš svoj komentár
dporúčam.