V službách - Východ jedného človeka

Rád postávam pred davom jedného človeka. Dávam najavo čo dokážem. Ukazujem sa a rázom zabúdam na činy svoje minulé. Stredobodom posmechu, záujmu ale aj žiaľu stávam sa, kým druhý stále iba pozerá v nemom úžase. A keď už len slova chce povedať... som to ja – márne snaží sa.
Cestami vrahov vraciam sa domov. Tou cestou zatúlanou, kam noha odbočí len ťažko sa vráti a pocit zúfalý zabolí, keď z očí sa vyroní slza posledná, života prvá sa do zeme zasadí. Zo zeme rozkvitne záhon sťa šípový, kde na vrchu kvet upne sa k slnku a slnko chrbtom sa obráti. To už len žiaľ a lupene kvetov ostanú na zemi, o ktoré zakopnem a spadnem na tvrdú zem. Možno si spomeniem na to že kvet rozkvitol, aj že slnko vyšlo no nikdy nepochopím prečo. To cesta je príliš tmavá, aj keď nie som slepý nič nevidím a šmátram. Iba jamy bratov a ich otcov, ktorí padali schodmi ako ja a podobných hriechov sveta, svet im bol dlžný, keď si nemohli pomôcť a nemôžem ani ja, keď mi na cestu svietia. Cesta je zatúlaná a ja blúdim okolo východu a niet tu nikoho a nikto tu niet, kto by vedel poradiť kade ísť. To už len zlo štrbinami pre oči pozerá, kedy bude správna chvíľa zasiahnuť a ujať sa života, tak krehkého ako keramická bábika sa pádom na tvrdú zem rozbíja, nuž to už len chvíľa pre ňu, pre mňa posledná.
Lež však bude tu záchrana? Prvá už nie, že by posledná? Čo ak ešte stále žije? Čo ak je len nemá? Ešte stále tu je? Dokedy? Mám...? Záchrana – pre teba, pre mňa?
Dupem na zem celou silou. Snažím sa. Nech burcujem v sebe hnev – to čo sa vo mne skrýva. Dlhú cestu kráčaním krátim, dupotom ničím ju aj seba.
Nezabúdam, v myšlienkach tvorím predstavy budúce čo sa stane snáď, snáď sa má stať, kdež to pravda to nebude aj tak, no útecha bude zrada ale neskôr ako sklamem sám seba, aj keď som sa už raz sklamal, že nie je isté že slnko ráno zasvieti aj keď bude treba...
V izbe je tma. V tme nie je strach, len neistota a telo sa jej bojí. Som si neistým a preto sa bojím, že keď istým sa stanem tak zabudnem na to čo nie je a to ma zarazí a zrazu prekvapí keď sa to objaví tam kde a kedy to najmenej žiadam, očakávam. Preto to ani nerobím. Skôr podlahe tvrdej a chladnému vzduchu lahodím. Myšlienky zvrátené a predstavy nepekné sú pre mňa pôvabné a niet iné riešenie ani úniku keď nechcem ostať zbitý. Unikám tam, kde sú všetci milý, kde sú ľudia taký ako ja, o ktorých viem čo chcú a ktorý to o mne vedia, keď smiať sa s nimi môžem a oni nepovedia nie, len ďalej pekne ostaň.
Plafón je nemý a nehovorí nič. Smejem sa mu, kričím naň, pýtam sa ho, neodpovedá. Má strach. Bojí sa ma tak ako ja sa bojím iných, tých ktorých každý deň stretávam a stýkam sa s nimi. Bojím sa ich a nechcem aby mi niekto z nich ublížil, aby som im ublížil. Chcem byť s nimi no bez seba, dávať najavo, no ani slova nepovedia, len nepriamo ukázať prstom – teba sa to týka, teba. Pre teba sa tento krát opona otvára, na javisku len plachta červená a herec s úsmevom som ja - mŕtvola oživla. Čo ráno, to ráno a ráno za ránom v to ráno stáva, aby sa poddala životu bez svetla, kde jedna jediná útecha čo bola navždy a navždy odišla sa v spomienkach obracia, aby chyba čo vtedy nastala sa viac nestala.
Sme obete. V službách iných a iný zase slúžia pre nás. Posluhujeme si navzájom, aby sme si naplnili svoje predstavy. Držím sa v ústraní. Tam kde ma nikto nevidí ale každý si všimne. Tam rozprávam príbeh názorný, názormi snažím sa ovplyvňujem dav nemo dívajúci sa na mňa, nič nehovoriaceho, ovplyvňujúceho teba jediným pohybom. Je mi ťa ľúto. Sám som to nechcel. Ale hra sa začína keď opona sa otvára a publikum sedí, čaká, to už herec musí vystúpiť na pódium a povedať aj to čo by nechcel len aby zaujal.
Aj keď nerád ale musím postaviť sa pred dav jedného človeka aby som zaujal. Ale iné ako zaujať je byť zaujatý a iné ako byť zaujatý je dokázať zaujať navždy.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu