A teraz si na tom istom starom, vysušenom strome predstavujem visieť teba. Ako si ťa vietor hojdá, lanom o krk uviazanú pevnou slučkou na práchnivom konáre. Samozrejme, že som ťa obesil ja. Vrany čo na tebe sedia, ti z tela ľahko vyzobávajú červíky a trhajú kúsky mäsa, najmä vnútorné orgány keďže tam visíš už príliš dlho a si v rozklade. Tvoje telo je skutočne dobrá potrava pre červíky a červíky pre vrany a vrany pre mačky, keď haluz vietor zlomí a tvoja mŕtvola padne do vysokej trávy. Tam sa stratíš. Časom sa telo rozloží a vsiakne do mokrej pôdy a navždy ťa pochová...
Otáčam sa od okna chrbtom k záhrade aby som prišiel na iné myšlienky. Môj pohľad sa upriami na teba. Ako ležíš v posteli, nič netušiaca s úsmevom na tvári. Ja tu stojím rozhorčený, trasiem sa od jedu zakiaľ ty sladko snívaš. A ja tajne v mysli si predstavujem a pripravujem tvoju smrť. Ako bez váhania zbehnem dolu schodmi do kuchyne, dám postaviť vodu na čaj a na veľký horák plynového šporáku položím hrniec plný oleja na vyprážanie. Medzi tým vybehnem do izby zastriem závesy a zapnem kúrenie na plno. Ty sa samozrejme odokryješ lebo ti bude teplo, lenže keby si tušila čo sa ti stane... Hneď ako voda zovrie ti zalejem plnú šálku tvojho najobľúbenejšieho bylinkového čaju a položím ti ju na noční stolík hneď vedľa postele – tam ako si ju zvyčajne pokladáš ty. Začne svitať, bude pomaly ráno – nastane hodina tvojho vstávania. Dvere dôkladne zamknem aby si nemohla ujsť keď ťa zobudí bolesť – pocit najhorúcejšieho pálenia. To ti iba tvár a takisto aj celé telo polejem vrelým, praskajúcim olejom. Teším sa na to prudké strhnutie sprevádzané škrekľavým výkrikom. Dokážem si živo predstaviť tvoj výraz tváre, ako sa rýchlo prebudíš a budeš sa chcieť zbaviť tej mastnej kvapaliny ktorá ti krásne spáli celučičkú tvár, vypáli tie tvoje očičká, nos, pery, uši... Ako rýchlo vstaneš z postele a poslednou štrbinkou prižmúreného viečka, v podvedomí chytíš prichystanú šálku, bez rozmyslu vyleješ na seba vrelý čaj, olej opäť príjemne zapraská a tvoja bolesť sa miesto úľavy ešte znásobí. Ako sa budeš snažiť márne ujsť a pri dverách padneš v kŕčoch bolesti, so strašným krikom na zem. Nechtami budeš škrabať na zamknuté dvere. Revanie tvojho prenikavého, žalostivého hlasu sa bude ozývať v tmavej miestnosti. To ja budem všetko pozorovať cez škáru, zatvorený v skrini so zatajeným dychom a blaženým pocitom na srdci. Však úplne najspokojnejší by som bol keby si pri dverách nepadla ale iba v rýchlosti by si si spomenula na bazén v záhrade, rozbehla sa a vyskočila cez zatvorené okno doň a voľným pádom padla rovno na dno vypusteného bazéna... (o ktorý by som sa samozrejme postaral aby bol prázdny.)
Zobúdzam sa až neskoro poobede. Zaspal som totiž niekedy nad ránom. Pamätám si keď som zaspával ako kohút od susedou kikiríkal a budil sliepky. Nenávidím to stvorenie. Bridí sa mi vždy keď sa pozriem z okna susedovi do záhrady a vidím tam to zviera ako sa prechádza. Vtedy mám sto chutí tam za ním nabehnúť, potichučky sa zozadu priblížiť a keď to bude najmenej čakať chytiť ho za ten dlhý krk a vykrútiť mu ním. Nechať ho tam ležať a potom sa pokojne vrátiť domov a pozrieť sa opäť z okna susedovi do záhrady ako tam leží ten mŕtvy kohút.
Stávam pomaly z postele, vedľa mňa už nikto neleží. Z pyžama sa ani nevyzliekam, veď o chvíľu je zase noc. Obujem si svoje papuče, ktoré mám odložené pod posteľou a vyberiem sa do kuchyne dať si niečo pod zub. Chystám sa otvoriť dvere, stlačiť kľučku keď ma strasie zvláštny pocit a vybaví sa mi predstava ako do izby práve prichádza moja žena hore schodmi. V rýchlosti sa skryjem za dvere. Otvorí dvere, chvíľu medzi nimi stojí. Som napätý. Po chvíli vchádza dnu smerom k zatvorenému oknu, keď ma náhle pochytím amok a kreslom ako prvým predmetom čo mi príde pod ruku ju ovalím potichu a nečakane. V momente padne na zem. Odídem z izby preč, sa ukľudniť. Za krátko sa vrátim so žehličkou v ruke. Žehličku zapojím do elektriky a nechám ju rozohriať. Potom podídem na zem za ňou a zistím či dýcha. Ak bude dýchať, strhám z nej šaty a začnem ju hladkať. Keď sa začne preberať, ja sa postavím. Keď otvorí oči, ja budem stáť nad ňou v rukách budem za šnúru držať žehličku a s úsmevom s ňou nad ňou mávať. Už vidím ten jej vydesený, nič nehovoriaci, ale všetko vystihujúci pohľad. To ja sa len opäť milo pousmejem, žmurknem a začnem sa ako nejaký šialenec oháňať v izbe s rozpálenou žehličkou. Z celej sily ňou budem mlátiť to toho úbohého stvorenia ležiaceho na zemi. Ani necekne. Ani sa nepohne. Len tam tak bude bezbranne ležať. Žehlička sa bude krásne odrážať od jej tela keď ju budem mlátiť a znova a znova na ňom skončí s túžbou čo najviac ublížiť a v konečnom dôsledku zabiť. Zabiť?!
Vtom sa dvere na izbe otvorili. Rýchlo som sa za ne skryl. Medzi dverami stála moja žena. V rukách držala tácku na ktorej boli prichystané raňajky alebo skôr večera. Vošla dnu a tácku položila na stôl. Pomaly sa otočila a uvidela ma stáť za dverami. Pútavo sa na mňa pozerala. Ani som nedýchal. Nedokázal som ani slovko povedať - onemel som. Ona taktiež nič nepovedala. Chvíľu sme jeden na druhého mlčky pozerali. Po chvíli odišla preč a zatvorila za sebou dvere. Stál som tam ešte chvíľu bledý a triasol som sa. Ostal som sa ešte viac rozčúlený. Pozrel som sa na tácku s jedlom, no nemal som už chuť ani jesť. Podišiel som k oknu, pozrel do záhrady a vrátil som sa k svojim myšlienkam. Zabiť?! Nemôžem ju zabiť! Netrpela by! Smrťou by si vôbec nič neuvedomila. Zabiť ju je málo! Musí trpieť! Mal som sto chutí zobrať žehličku, zapojiť ju do elektriky, nechať rozohriať a potom ju takú žeravú zobrať, zbehnúť s ňou dolu schodmi na dolné poschodie, tam nájsť ženu a mierne ju ubiť. Prišiel by som k nej nenápadne zozadu a vrazil by som jej tú vrelú žehličkou priamo do tváre. Určite by začala panikáriť, bola by zmätená lebo by nevedela čo sa v tej chvíli práve deje, začala by behať ako splašená a snažila by sa ujsť. Už len pre jej dobro by som jej hlavu buchol z celej sily o stenu aby sa nachvíľku ukludnila – odpadla, zaspala. Potom by som jej nohy zviazal šnúrou od žehličky a posadil za kuchynský stôl. Tam by som si sadol vedľa nej a čakal by som kedy sa preberie. Na stole by bol už nachystaný starý mechanický krájač na chleba, ktorí sme dostali ako svadobný dar od svokry. Duchaplný darček. V celku zbytočný. Len čo nám zavadzia. Ani raz sme ho nepoužili.. A teraz je správny čas ho prvý krát vyskúšať – pokrstiť. Zobral by som teda celý, nenačatý peceň chleba, na jednej strane spravil dieru a vnútro by som vydlabal a vypchal ženinou rukou. Ruku by som o chleba prilepil lepiacou páskou precízne, aby ruka z chlebu nevykĺzla. Žena by nebola ešte pri vedomí keď by som začal krájať chleba aj s jej prstami. Páčilo by sa mi ako by sa krv vsakovala do chleba a pomaly ho rozmáčala, ako by sfarbovala ostrú striebornú čepeľ a krv by po nej stekala. Štyri kolečká mäsa z ľudských prstov by vypadli z krájača keď by sa žena prebrala na ukrutnú bolesť, trhla by rukou a zhíkla. To by ma už však dorazilo. Prudko by som sa postavil od stola a pevne by som sa oprel o peceň chleba s jej rukou. S veľkou námahou by som teraz krájal chleba, pretože žena by pri tom určite strašne kričala, mykala by sebou, aj chlebom a vonkoncom kosti by sa zle krájali na takomto krájači. Nechal by som to teda tak. Obrátil by som sa ku kredencu, kde by som sa oprel, že sa vydýcham. Žena by plakala a stonala. Môj pohľad by však určite upútali vidličky položené na kredenci. Zobral by som ich zo šesť zo sedem, podišiel by som naspäť ku stolu. Z veľkej výšky, rýchlo a z celej sily by som popichal vidličku po vidličke do pecňa. Keby už všetky vidličky došli a žena by stále nemala dosť schmatol by som ju za zviazané nohy, strhol zo stoličky a ťahal hore schodmi do spálne. Určite by sa ešte tou jednou zdravou rukou bránila. Preto by som jednoducho napustil rýchlovarnú kanvicu s vodou a vodu nechal zovrieť. Schmatol by som jej ruku a jednoducho vyvaril v kanvici s vrelou vodou. Potom by sa už po schodoch ťahala ľahko. Áno ťahal by som ju hore. Nie jak v tých filmoch keď hádžu ľudí zo schodov. Vyvliekol by som ju hore a mohol by som ju aj zase zhodiť naspäť dolu ale to by mi nerobilo takú radosť. Predsa len je to už známy trik ako niekomu ublížiť. Dotiahol by som ju teda pekne za nohy až do spálne. Tam by som si ju uložil do postieľky a nechal na chvíľku vydýchať, kým by som nenašiel predlžovaciu šnúru a lepiacu pásku. Lepiacou páskou by som jej prilepil ruky o vlasy aby sa nemohla brániť a keby sa už aj chcela tak by si musela najskôr vytrhať vlasy... a ešte by som jej vychladnutú žehličku prilepil o bruško a predlžovacou šnúrou ju zapojil do elektriky. Žehlička by sa pomaly rozohrievala a tak isto by sa rozohrievalo aj bruško a s rozohriatým bruškom by prichádzala bolesť a moje potešenie. Toto by však asi dlho nevydržala a od bolesti a nervov by jej prasklo srdce. Uľahčil by som jej predsa len to trápenie. Schmatol by som ju, hodil na podlahu, otvoril okno a jednoducho ju vyhodil von. Predtým by som ale predlžovaciu šnúru vypojil z elektriky a napustil bazén ľadovou vodou nech sa trošku schladí. Jak by tam tak plávala a pomaly sa topila zapojil by som opäť žehličku do elektriky. Z okna by som sa račej ani nepozrel. Nakúpil by som len kopec sádry a na večnú pamiatku ju zalial v bazéne.
V tom kohút opäť zakikiríkal. Bol som celý spotený a triasol som sa. Pozeral som na toho kohúta a zovieral som päste. Pozrel sa na mňa?! Druhý krát zakikiríkal. Strhol som sa. Pozeral na mňa!? Odvrátil som sa od okna, podlomilo ma v kolenách. Keď kikiríkal tretí krát, odchádzal som, bral zo stola, z tácky ktorú tam priniesla moja žena, vidličku a vybiehal som celý rozzúrený z domu do záhrady. Kohút ma už z diaľky sledoval. Videl že k nemu mierim. Stál tam na ľavej nohe a pravou prehrabával suchú zem. Vedel čo sa stane. Rezkým krokom som preskočil susedov plot, veľkými krokmi nabehol za kohútom a vrazil som doňho z celej sily vidličku. Kohút sa rozzlostil, zamával krídlami akoby chcel odletieť a zobol ma jeho hnusným, tvrdým zobákom rovno do ruky. Lietal, skákal tam okolo mňa ako šalený, bez prestania do mňa zobal. A ja ako malé bezmocné dieťa som padol v prachu na zem, a nevedel som sa postaviť, nevedel som utiecť, nevedel som sa brániť. Nevedel som hýbať ani rukami ani nohami – necítil som si ich. Ležal som bezbranne na zemi, kohút mi skákal po tvári, driapal ma svojimi dlhými, ostrými pazúrmi a vyzobával mi oči. Prach sa víril a s krvou ktorá mi vytekala z očí vytváral čierne blato. Nekričal som. Len som sa snažil otočil na brucho a chrániť si tvár ale nevládal som. Sám starý kohút zvíťazil nado mnou. Priviedol ma o zrak a potrestal ma pre mňa najkrutejším trestom – do smrti ostať v opatere, závislí na pomoci svojej ženy.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
aio
3. 1.januára 2008 13:20
hmm... kolko negativnej energie...malo to aj nejaky zmysel, ta nenavist k zene je skutocna, alebo si si len potreboval na niekom imaginarnom vyventilovat zlost??
2
...aký ironický koniec píšeš kvalitne, ale fakt je tam strašne veľa negatívnej energie ... why?
9
hej je to fakt dobre ale nevjem de sa v tebe vzalo tolko nenavisti...a nejde mi do hlavy ako take nieco dokonale a zaroven odstrasujece pohol jeden super chalan ako ty napisat...to de ta napadol ten krajac???
10
ouha vazne skvele,ale bojim sa ta nechcela by som byt tvoja zena nejaka ta musela dobre vytocit alebo mas uzasnu fantaziu
Napíš svoj komentár