...vtedy som sa vracal z práce domov. Veľa ľudí cestovalo vlakom a vlak bol nimi preplnený. Už ani miesto na státie, nehovoriac o miestach na sedenie, nebolo voľné. Nedalo sa už nijako nastúpiť. Však do posledného vagónu vlaku nikto nenastupoval a vo vnútri nikto nesedel. Zdalo sa mi to divné ale ak som sa chcel dostať domov nemal som inú možnosť len tam nastúpiť. Nastúpil som teda dnu. Vagón bol skutočne úplne prázdny. Nesmelo som si sadol na prvé sedadlo hneď vedľa dverí ktorými som vošiel. Vyzliekol som si kabát a položil som si ho na prázdne sedadlo oproti. Vo vnútri to krásne voňalo.Tú vôňu som nepoznal. O chvíľu sa vlak pohol a odišiel zo stanice. Do vagónu stále nikto neprichádzal. Zdalo sa mi to divné. Po chvíľke cestovania ma rozbolela hlava a zaspal som. Sníval sa mi krásny sen o sne. O pár minút neskôr ma zo spánku prebrala opäť tá prenikavá vôňa. Na druhej strane vagónu som už uzrel človeka. Bol to starší pán v montérkach kľačiaci na zemi. V jednej ruke držal veľký štetec, druhou sa podopieral o plechovú pixlu a utieral si z čela pot do špinavej košeľe. Postavil som sa a prisadol som si k nemu bližšie. Bol veľmi nepríčetný. Dával som mu množstvo otázok v snahe dozvedieť sa prečo je vagón prázdny, prečo tu nikto nie je, čo to tu tak krásne vonia a čo tu vlastne robí? Na všetky moje otázky mi len niečo nezrozumiteľné zahuhlal. Chvíľu som teda nečine pozoroval jeho činnosť, ako s veľkým záujmom na podlahu natieral lepidlo a namiesto starého, vytrhaného linoleumu lepil nový. Ani sa pri tom nehýbal, ani sa na mňa nepozrel, keď odrazu sa rozplynul a zmizol v podlahe. V tej chvíli som neveril vlastným očiam. Padol som na kolená, na miesto kde ešte pred minútkou lepil linoleum, a márne som sa ho pokúšal nájsť. Nebol tam. Nebol ani pod sedadlom, ani na sedadle, ani pod pixlov, ba dokonca ani v pixli, v ktorej som ho pokúšal nájsť. Začal som plakať. ,,Utopil sa!“ –pomyslel som si. ,,Utopil sa v tomto jazere. Ešte ale nie je neskoro ho zachrániť.“ Povedal som si a skočil som na polepenú podlahu v snahe sa ho zachrániť. Preplával som asi dva kilometre voľným štýlom keď ma z vody ktosi vytiahol a prerušil moje pátranie po nezvestnom. Bol to veľký zavalitý trpaslík, ktorý ma pevne držal vo svojom zajatí, kopal do mňa a sústavne opakoval: ,,cestovný lístok, cestovný lístok, cestovný lístok,... Bál som sa mu pozrieť do očí, pretože som sa bál kliatby ktorú by mohol na mňa uvrhnúť. Zavrel som teda račej oči, ticho skučal a čakal čo sa bude diať. O chvíľku som pocítil iba teplo a bezpečie jeho silných rúk a keď som oči otvoril ocitol som sa na zemi pod vlakom. Ležal som celý polepený od lepidla, v klbku schúlený na nádraží a smutne pozeral na vlak, ktorý už pomaly odlietal. Bola už noc alebo sa len vybila batérka. Nevedel som kde som. Nevedel som čo mám robiť, tak som začal plakať. Ležal som na koľaji číslo tri alebo päť. Záleží od toho z ktorej strany sa pozeráte. Z výšky na mňa pálili štyri veľké slnká od spodku podopreté cverinkami, namaľované na čierno-modrom plátne. Z mojej postavy vytvárali štyri rôzne tiene, z ktorých mi každý naznačoval niečo iné. Prvý mi ukazoval smer kadiaľ mám ževraj ísť, druhý kýval hlavou že nie, ďalší že áno a štvrtý mykal plecami, že nevie. Ja som nad nimi stál s rukami vo vreckách a nečine sa díval ako sa hádajú. Na železničnej stanici sa začali zbiehať ľudia a mňe na nich sliny. Ale neboli to obyčajný ľudia. Boli to iba ich obrysy vyfarbené čiernou fixkou a posipané práškovým cukrom. Chcel zo stanice utiecť keď sa mi do cesty postavil podobný trpaslík ako bol ten vo vlaku a silno zapískal na píšťalku. Vtom celá budova železničnej stanice sa začala divne triasť a rozprávať: ,,bra-bra-bru-bu bra-bru-bra bu bra-21.15-bra bu-bra-bru ra 3. bra.“ Nerozumel som jej nič okrem čísel. Zdalo sa mi to divné. A ešte divnejšie keď trpaslík vytiahol na mňa begbintonovú lapanu a začal s ňou na mňa kývať. Myslel som si najskôr že sa chce so mnou hrať. Popri tom hlasno vykrikoval: ,,bra-bra-bra! Bra-bru-bra! Bra-bra!“ Nevedel som o čo mu ide. Začal som sa ho báť. Až keď ma náhle ofúkol závan pristávajúceho vlaku. Vlak pristál tesne vedľa mňa, na tom istom mieste ako ten predošlý. Do vlaku začali nastupovať poloroztopený cukrový pajáci. Z vlaku vyžarovalo biele sveto, inak bol celý čierny a ja polepený od lepidla. Trpaslík stále na mňa a divno zahládzal mával lapanou. Mal som z neho strach. Začal sa ku mne približovať a stále rástol. Ak som sa chcel zachrániť, nemal som inú možnosť len nastúpiť do vlaku...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
xdaredevilx
26. 7.júla 2007 16:07
Dobré.
Napíš svoj komentár