Takto sme sa po niekoľkých dňoch voľna v robote a z mizernou vidinou vôbec začať pracovať. Zobrali sme si naše dve švestky napisali sme si tabuľky a vybrali sme sa do našej cieľovej stanice, Cardiff, Wales. Po minuloročných stopárskych skúsenoťiach som nemala veľké očakávania, ale napodiv nám prvý pán zastal len po 20tich minútach. A na akom aute, normálne som neverila. Rolls royce ako má byť, bohatý manažérik ktorý mal rád drahé veci a pekné ženy Dozvedeli sme sa že mal priteľku slovenku ktorá s ním bývala rok, minul na ňu pol milióna libier a nevedel si spomenúť ani na jej meno. jedine čo si presne pamatal že robila tančnicu v nočnom bare.
Tento zaujmavý pán nás vyhodil niekde po ceste, kde nás znovu napodiv zanedôlho vyzdvihol pán doktor zo srílanky, ktorému nebolo rozumieť po anglicky nič. Bolo nám povedané že sme prví stopári ktorých v živote zobral. Čo sa nám aj potvrdilo keď nás vyhodil v strede dialnice, zo slovamy za chvíľu odbočujem musím Vás vyložíť tu. Ten kto ste bol v anglicku tak určite veľmi dobre viete že všade tý blázni majú namontované CCTV kamery. A tak isto na dialnici je zakázane stopovať. Najskôr Nás zastavili nejakí roboši zo slovami či sme šibnutý stopovať na dialnici, že si máme sadnúť za krajnicu a čakať že nás niekto vyzdvihne. Mali po Nás prísť nejaký ich kamoši aby Nás odviezli do bezpečia. Ako tam tak sedíme, tak pri Nás zastal bavoráčik, šofér stiahol okienko a Nám pekne zredlo keď sme dnu zbadali pána policajta. Úsmev na zmrzol, dostalis me výzvu nasadnúť si do vnútra. Tak sme aj spravili, ale chvala bohu koniec koncov Nás nezabásol iba Nás odviezol k hraničnému mostu medzi Walesom a Anglickom. Dostali sme výstrahu a mohli sme ísť. Tento Pán policajt vyzeral presne ako Clin Eastwood z Gran Torina. Taký prísny že sa človek bál aj na neho pozrieť.
Naše kroky pokračovali nekonečným mostom. Nevideli sme nakoniec veľmi dlho. Ale konečne sme došli do Walesu. Bolo to skoro to úplne to isté ako keď sme boli v Anglicku. Prišli sme do New Portu kde sme sa stretli zo spolužiačkou zo strednej u ktorej sme mali prespať, lenže kolegyňa oznámila že u nich prespať nemôžeme. Skoro som explodovala, lebo sme nemali žiadne ubytko vybavené a na autobusovej stanici sa mi ani omylom nechcelo spať.
Dostala som skvelý nápad, že skúsim kontaktovať niekoho cez surfcoaching. Aspoň teraz sa na mňa usmialo šťastie, relatívne rýchlo sa mi ozval jeden rákosníček že u neho môžeme prespať. Lenže teraz nastal ďaľší problém ako sa k nemu dostať. Už bolo aj veľa hodín aj sme sa nechtiac po ceste pripili.. ale na veľa na veľa sme sa rozhodli že skúsime k rákosníkovi dostopovať. Tak sa aj stalo a úspešne. Vtipný bol ten rákosník, okrem Nás tam bol aj chlapík z Nového Zélandu (ten bol na cestách už 2 mesiace btw. viete si to predstaviť 2 mesiace cestovať a prespávať kadetade, podľa mňa by to bola výzva), potom tam bol niekto z Brazílie (taký klasický heroi, čo by pretiahol aj muchu v lete), Kórejčan ktorý sa čudoval úplne všetkému.. prvý krát v živote videl ako si niekto šúľa cigarety, všetci boli pre neho strašne vysoký. Nevedel to pochopiť. A nakoniec tam bola ešte jedna Číňanka ktorá sa v kuse hádala z niekym.. Každopádne to bola veľmi zaújmavá návšteva a ešte lepšia skúsenosť.
Po ceste domov sme sa nechtiac dostali do Oxfordu, zviezli Nás tam nejaký Rumuni, čo počúvali dobrú hudbu v aute takže sme videli veľký kus anglicka. Teraz máme len jednu bojovú úlohu. Dostať sa naspať domov, do kancelárskych priestorov v ktorých sme v tom čase bývali.. ale to je už iný príbeh
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár