Vonku už bolo v tom čase chladno a vo mne to vyvolávalo pocit samoty. Aj sa mi z toho chcelo trochu plakať, nie verejne,  iba tak potichu, osamote. Nie doma, nie medzi štyrmi stenami, ale vonku. Jednoducho "to" tam iba tak nechať a pohnúť sa znovu ďalej. Vrátiť sa domov, zapáliť si vonnú sviečku a pustiť si nejakú komédiu. Akoby sa vlastne nič nedialo. Akoby som nikdy necítila ten strašne trpký pocit prázdnoty, ktorý vo mne po tvojom odchode zostal.


Pretože keď z vášho života niekto odíde, tak to bolí. A bolí to ešte viac keď sa konečne zmierite s tým, že ten človek ani nechcel byť súčasťou vášho života.
Veď to by v podstate ani nevadilo, keby sa nesprával tak, že jeho súčasťou byť chce. Občas sú ľudia nepredvídateľní a neviete v nich čítať. Aj keď si myslíte, že viete... Aj keď si  myslíte, že to čo pred vami prezentujú je ich pravá tvár.


A nakoniec, keď im ponúknete všetko, pretože sa zrazu nebojíte otvoriť svoju dušu, aj keď je v nej možno toľko temnoty, tak odídu. Lebo ste im už dali všetko, čo od vás potrebovali. Lebo toho zrejme sami veľa nemali.


Dnes už mi je lepšie. Trochu. Možno ma to celé ešte občas zaštípe, pichne niekde pri srdci, na pár minút otupí myseľ, ale už v tom mám jasno.


Veď tak to býva nie? Najskôr to príšerne bolí, potom začnete uvažovať racionálne a všetkému porozumiete...a postupne tá bolesť mizne. Nie hneď, nie naraz, ale postupne. Postupne začínajú byť aj myšlienky menej trpké a hudba začína byť znovu "iba" hudbou, bez toho, aby ste v každom jednom texte hľadali svoj osobný príbeh...Zabudnúť síce nezabudnete, veď to ani nechcete. Len to prestane bolieť...Hádam.




 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
vreskot000  8. 10. 2015 11:53
chod na sv. spoved
2 
fotka
antifunebracka  21. 2. 2016 20:20
Stavím sa, že ťa to už nebolí.
Napíš svoj komentár