Nevera na tretiu? Pokračovanie

Sľúbila som, že bude pokračovanie, tak nech sa páči. So Sajmonom sme sa dali znovu dokopy. Chápem, ak budete neveriacky krútiť hlavou, aká som naivná, hlavne po tom, čo urobil. Ale ja som bola zamilovaná nadržaná pätnástka, ktorá od neho dostávala pravidelné potešenie do života. Samozrejme, niečo za niečo, ale pokiaľ jednu vec robíte každý deň stále dokola, prestane vám pripadať odporná a zvyknete si. Beriete ju ako súčasť niečoho neoddeliteľného.

Keď sme chodievali von, Sajmon s nami brával aj jeho (svojho času) najlepšieho kamaráta Lukáša. Po čase som si všimla, že po ňom pokukávam viac, ako by sa patrilo. Sajmon to buď nevidel, alebo vidieť nechcel. Vzhľadom na to aký bol debil si myslím že skôr to prvé .
Prišiel ten deň. Môj posledný deň strávený v Ivanke pri Dunaji po Sajmonovom boku, hoci som to netušila. Užili sme si ho ako vždy (v preklade: užil si ho on a ja som bola rada že je rád). Nasledujúce dva týždne ma to k nemu neťahalo. Vôbec. Dopočula som sa, že cez víkend má prísť do Biskupíc a to bola moja príležitosť. S Lukášom sme všetko dohodli. Stretli sme sa v Ivanke. Nechcem, aby to vyznelo príliš vyumelkovane, ale spečatila som tým svoj osud.

Všetko, čo sa ďalej odohralo sa odvíjalo od tohto jediného dňa. Ja a Lukáš...kombinácia jak sviňa . On si to najprv nechcel priznať, ale zaľúbil sa do mojej druhej ( a terajšej najlepšej) kamarátky Amiky. Ja som verila, že to dokážem zmeniť. Keď sme sa prvýkrát bozkávali, prisadla som mu istú časť tela... Čiže bolo veselo....Párkrát sme sa ešte stretli, raz dokonca v Sajmonovej prítomnosti. Čo som sa čudovala najviac na svete, dovtedy to nevedel. Lukáš mu to nepovedal! Bola som šťastná, že Lukáš to myslí vážne, dokonca mi dal retiazku, mám ju na krku aj keď píšem tieto slová.

Zomlelo sa to vskutku celkom rýchlo. Nakoniec som sa dozvedela, že po mne išlo veľa chalanov( a niekoho kamarátov) z Ivanky. Iba ten jeden, ktorý chcel Amiku, nie. Zákon schválnosti. Nenávidím ho. S Lukášom sme ostali kamaráti. Občas si napíšeme, čo je nové a stále, už asi dva mesiace plánujeme, kedy sa pôjdeme spolu opiť, no akosi niet času. Kamarátstva vybledli, zapadli prachom ako náš nábytok v obývačke, keď si až po slovnom útoku mojej mamy spomeniem, že som ho mala utrieť.

Nechápem síce, prečo sa so mnou Lukáš bozkával, trávil so mnou čas a to všetko, hoci vedel, že nikdy nebude môj, ale zmierila som sa s tým. Čas otupil všetky rany, aj keď občas pri spomienke na Sajmona sa mi zjaví v oku nejaká tá slzička, ale inak som OK.

Ozvala som sa mu, asi 2 mesiace dozadu, nech mi dá ešte šancu. Doslova som priliezla za ním, celá zúfalá, asi s tromi fernetmi v sebe....a on odmietol.

Pred týždňom mi volal, že sa chce stretnúť. Poslala som ho do piče a snažím sa presvedčiť samu seba, že som to urobila správne.

Chcete vediet ešte niečo? Mal ma naozaj rád. Ľúbil ma. Denisu nikdy nechcel, nie v pravom slova zmysle, ale on tušil niečo s Lukášom. Bola to jeho malá osobná pomsta. Spravil to, aby som si uvedomila, že mi na ňom záleží. Záležalo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu