Vedela však, že sa nemôže sťažovať. Mala domov, milujúcu matku a veľa kamarátov, medzi ktorými našla aj pár skutočných, ktorým naozaj verila. Na svete žijú milióny ľudí, ktorí nemajú ani tretinu z toho. Napriek tomu cítila smútok. Ten zvláštny pocit prázdna keď sa ráno budila, Pocit osamelosti keď si líhala večer spať.
Najhoršie na tom bolo, že sa nemohla nikomu zdôveriť. Navonok vystupovala ako sebavedomé usmiate dievča, budovala si image drsňáčky, pre ktorú problémy nič neznamenali. A tak ju videli aj ostatní. "Ty nemôžeš byť nikdy smutná,"hovorieval jej kamarát. Nechcela,aby sa na ňu ostatní pozerali ako na slabocha, aby ju začali volať nebodaj emo...
A tak hrala ďalej svoju rolu. Jej výkon bol obdivuhodný, možno až priveľmi. Raz to predsa len skúsila a povedala o svojich pocitoch spolužiačke. Tá na ňu najprv neveriacky pozerala, no zrazu sa začala smiať. "Veď ty si najveselší človek akého poznám! vyhŕkla a ona sa ešte viac uzatvorila pred svetom.
Prechádzala ním ako vysmiaty tieň, no jedného dňa bolo tej pretvárky na ňu priveľa. Večer sa šla poprechádzať na koľajnice. Bez zbytočných emócií, celkom ľahostajne. Na svojom iPode počúvala obľúbenú pesničku od Mojej Reči. "Rozhodol sa odísť, pri koľajniciach v noci, zbadal svetlo, keď prišlo bližšie, skočil."
A skočila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
xdjkennyx
15. 10.októbra 2008 16:04
komentik
Napíš svoj komentár