Dvadsiatich štyroch hodín
Nepozbieraš ich, pretože sú zbytočné
Ako všetko, čo robí ona
Aby si si ju vážil tak ako vtedy...
Keď malá slnečnica a pokrčená básnička pod bundou mali zmysel
A svet sa točil pomalšie, aby sa také chvíle stihli vryť
Tam kde ich už dávno nehľadáš.
Keď jej problém nebol banalita a výsmech
Ale dôvod k objatiu
Keď to, že sa mýlila bolo milé
Pretože každý omyl znamenal nový začiatok
Smútok...
Keď sama nedokáže pochopiť, čo sa deje
Snaha...
Keď sa musí tváriť, že ľudí musíš milovať
Aj keď po tebe šliapu slovami a gestami
Ďakuje ti
Že si ju naučil že pokora nie je iba Boh
Ale aj ty
Že keď človek nasilu dospeje
Do detskej kože sa už nevmestí
Ďakuje.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
onaj123
4. 10.októbra 2011 15:45
Zaujímavá filozofia!!!!
2
pokrčená básnička pod bundou..... omyl značí začiatok, jééj, všetko znie lepšie, keď sú zážitky priamo napísané tak, ako sa dejú, pridávam sa k nim aj som rozmýšľala, že nejakú báseň schovám v lese v nádeji... že ju nájde diviak
Napíš svoj komentár