RIOT! Pt 1

Sedím na zastávke a obzerám si nohavice. Voda z kaluží kapilárne vystupuje stále vyššie a vyššie. Postupne sa dostáva na úroveň prvej zicherky. Keď som tam robila dieru, trochu mi ušla žiletka. Musela som vykúpiť galantériu, lebo tých dier vzniklo trochu viac...

Predo mnou stojí nejaká punkerka s červenými vlasmi v kanadách. O mojich číňankách sa radšej vyjadrovať nebudem. Okrem toho, že sú mokré a začína mi byť zima, nestojí to za reč. Ale – moja chyba. Mohla som teraz byť pekne v triede, sedieť na matike a zaoberať sa logaritmickými rovnicami. No povedzte, však by ste radšej zaspávali na siedmej hodine? Vážne sa začínam zaoberať myšlienkou, že som sa asi nemala uliať. Viete, normálne to nerobím. V podstate môj život je len o vstávaní o šiestej (prípadne o niečo neskôr), následnom šprinte na busku, trpenie v matematickej triede a o pol tretej nasadnem na posledný bus domov.

Aj tak doteraz nechápem, ako som sa ocitla v tej idiotskej triede. Na začiatku prvého ročníka sa mi nejakým nedopatrením podarilo napísať lepšie rozdielový test z matiky ako z angliny. Kde je spravodlivosť? Blbí majú šťastie.

Tá punkerka mi zatarasila výhľad na okoloidúce stvorenia rôznych tvarov. Tým myslím objemnejších týpkov s vrecovitými gaťami a trčiacimi trenkami – raperov, triezvo vyzerajúce indivíduá na skejtoch – dokážu dokonale udržať rovnováhu a nehanbiť sa za svoj výkon, a vychrtnuté anorektické neurotičky v krátkych bundičkách prestupujúce z nohy na nohy od zimy.

Keďže som bola ušetrená od tohto širokospektrálneho výhľadu, začala som sa hrať so zicherkami a odznakmi na batohu. Najnovšie tam pribudol nirvanovský Bart a Paramore. Tí sú aktuálne moja naj skupina. Brácha sucho poznamenal, kedy ma má objednať u priateľky v kaderníctve kvôli zmene farby mojej hrivy. Vtipné. V prvom ročníku som bola inteligentná blondína na počesť Avril, aktuálne mám vlasy ako Amy Lee. Nejaký zásadný nárast IQ som nepocítila. Ale nebolo by od veci mať aspoň chvíľu oranžové...

Babka, ktorá sedela vedľa mňa, pozbierala všetky svoje sukne a odgúľala sa preč, takže sa uvoľnilo miesto pre dvoch. Namiesto nej si tam sadol zlatý tmavovlasý chalan. Vždy, keď sa ocitnem v blízkosti opačného pohlavia, všetky moje neuróny upadnú do kómy. Ja viem, som v triede som samými imbecilmi (a dvoma babami), ale to je iná kategória.

Stále sa hrajkám s odznakmi, tentoraz skôr od nervov ako z nudy. A mám taký pocit, že ten chalan na mňa čumí. Čo je dosť nepravdepodobné pri mojom šťastí – mám takmer 17 a ešte som s nikým nechodila. Ak nerátam škôlku. Až sa to hanbím priznať. Už som to nevydržala a chcela som sa uistiť, či tam vôbec je, keď ku mne normálne prehovoril:
„Toto zvyknem robiť, ak mám absťáky od hrania,“ hlesol a pozeral sa na moje prsty medzi zicherkami.
Hm. Mám mu na to niečo povedať, alebo sa len nechápavo tváriť?
„Na gitare,“ rýchlo dodal. Aha.
Hm, teraz by sa hodilo nejak inteligentne, originálne a vtipne odpovedať.
„Hráš na gitare?“ Áno - inteligentné, originálne a vtipné.
„No hej, už pár rokov...“ Koľká skromnosť.
„Aj ja. Akú máš gitaru?“
Práve mi prišiel bus. Ak nastúpim teraz, budem o dve hodiny doma skôr. A stihnem Simpsonovcov.
„Ibanezku. Takú šitnú, zarábam si aspoň na fenderku. Počuj, nevideli sme sa už?“ Tak toto je buď typická otrepaná fráza, ktorú baby v mojom veku počujú pravidelne (a ja po prvý raz), alebo sme sa vážne videli. V tom okamihu mi začalo cez deravú striešku kvapkať na hlavu. A zrejme aj na mozog.

„Ak chodíš na hodiny k Etylovi, tak áno. Soráč, ale ide mi bus.“ Doslova. Okamžite som vyletela a naskočila dnu. Ďaleko som sa ale nedostala a musela som zostať stáť pri dverách. A tu rozdýchavam skutočnosť, že sa so mnou rozprával chalan a to dobrovoľne a nie zo slušnosti. Nedokážem tomu uveriť. A tak stojím, stojím a zrazu vidím chlapíka v tmavomodrom, ako sa pristavuje pri rôznych ľuďoch a niečo od nich chce. Moja prvá myšlienka – slušne oblečený homelesák. Lenže on je stále bližšie a bližšie a pýta od sardiniek lístky. A ja predsa z vreckového nezvládam platiť gitaru aj cestovné.
Revízor je stále bližšie a bližšie...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu