Dosť mi lepí, ale na takéto situácie som zvyknutá. Väčšinou ich zažívam pred tabuľou na fyzike. Vonku konečne prestalo pršať a mne nezostáva nič iné, len nenápadne vystúpiť. Po prvý raz v živote sa modlím, aby autobus zastal. Niekde tu už musí zastať. Revízor je bližšie a bus ide pomalšie, spomaľuje, a - konečne stojí. Otvárajú sa dvere a tým moja jediná záchrana z ďalšej trápnej situácie.
V okamihu stojím na chodníku uprostred ničoho. Teda, aby som bola presná, na chodníku vedľa nejakého cintorína za nejakou dedinou. Autobus ide ďalej a ja len hádam, kde som. Najskôr ti bude len susedná dedina, ktorá je od tej našej zapadlej diery len tri kilometre. Tá vzdialenosť by mi nevadila, denne chodím behať.
Ale pôvodne som mala v pláne len rapídne zmeniť svoj život. To znamená aspoň v piatok ísť von s kamošmi, prestúpiť do ľudskej triedy, začať sa správať dospelo, prinútiť rodičov, aby si všimli, že mám 16 a pol a prestať písať punkové songy na akustike.
A kde som teraz? Uprostred poľa.
Mám tri možnosti. Buď zavolám taxi a vysvetlím im, že ma musia nájsť pomocou GPRS, alebo zavolám môjmu despotickému otcovi a na obed budem mať hubovú polievku, alebo zavolám bráchovi a vysvetlím mu, že namiesto pred školu, má pre mňa prísť na cintorín. Zúfalo prehľadávam vrecká. Toto by boli tri možnosti, keby som mobil nenechala doma. Život je sviňa a ja neschopné trdlo.
Cez diery medzi oblakmi začalo svietiť slnko. Predo mnou sa vytvorila nádherná dúha. Som zaťažená na lámanie svetla. Ja viem, je to divné, ale podľa mňa je to malý zázrak.
Už hodinu sa polobehom presúvam z bieleho miesta na mape domov. Práve ide okolo môj autobus a pokiaľ viem, nestojí na znamenie. Nakoniec budem doma v obvyklom čase, akurát premočená do poslednej nitky. Radšej sa nechcem vidieť ani v kaluži.
Práve mi volala Silvia. Vraj si naša matikárka všimla, že som nebola na poslednej hodine. Tá stará hnusoba ešte nikdy nezapisovala chýbajúcich, ale, samozrejme, keď chýba jedno z troch dievčat, hneď si to zapamätá. Moja vzbura proti utláčanosti zo strany mojich sponzorov a nájomcov v jednom sa mi pekne začína vymykať spod kontroly. Našťastie Silvi ma vie upokojiť v akejkoľvek situácii.
„Si predstav, že sme s Janou normálne boli pri tabuli, ne, a normálne sme to vyrátali, ty vole, ja som v takom šoku, asi z tej matiky nakonec neprepadnem. A ešte aj profka bola v šoku, haha, tak nám dala jednotky, neverím. A potom chcela vyvolať teba, ne, ale som povedala, že ti došlo zle a si musela ísť…“
Takže nakoniec dobre, že som nebola, aj tak by som schytala guľu. Znova.
„Počuj, Maťa, a zajtra ideš k tomu Etylovi? Lebo v kine ide Honba za pokladom, že či, oné, by si nešla s nami, chápeš.“
„Hm, a s kým konkrétne?“ stavím sa, že si obidve zavolajú frajerov a ja tam budem sama ako náhrada v kufri.
„Nó, šak já, Jana s Peťom a Andrej. Nejdeš?“
„Sorry, ale Etyl vymýšľa nejaký nový systém, chce dať dokopy skupinky a učiť nás hrať spolu, tak nechcem chýbať.“
„Jasné, chápem, a myslíš, že ťa dá dokopy s nejakým chalanom?“ dofrasa, nestačí jej jeden? Ale som mohla hrať s polu s tým týpkom z busky, to by bolo fajn. Lenže ja také šťastie nemám.
„Zajtra zistím, vidíme sa v škole.“
„Okej, tak si ten film aspoň sťáhni, je dosť dobrý.“
A potom sa sťažujem, že nechodím von. Tentokrát to ale neľutujem.
Super.
Takže stojím pred Etylovým bytom a rozmýšľam, ktorý zvonček mám stlačiť, keďže som uňho v byte ešte nebola a jeho civilné meno nikto zo školy nepočul. V každom prípade, zaujímavý nápad, dať si prezývku podľa organickej zlúčeniny. Ak vôbec vie, že to má niečo spoločné s chémiou. Jediné meno celkom pripadá do úvahy – Attila Farkas. Lebo má mierny maďarský prízvuk, aspoň podľa mňa.
Zrejme som trafila správne. Jeho byt je zaplnený ľuďmi z ľudovky.
„No vitaj, Martinka, inak vieš, že si posledná? Rozhodol som sa spáriť ťa tu s Hajom. Hrá na basu v podstate všetko, čo ty.“ Ó áno, krásny akcent. A to prirodzené vyjadrovanie! Škoda, že ho neviem aj zapísať.
Usmial sa na mňa blonďatý chalan, možno o dva roky starší ako ja, s krásnymi modrými očami.
Náhodné stretnutie s Absťákom sa nekonalo.
Toto bolo ešte lepšie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár