Skoro ma porazilo.
K Záhadnej prišiel ten chalan z busky, objal ju a pobozkal, keď mu Hajo povedal, že sú nechutní a má prestať.
Akosi som to nepochopila.
Hajo má brata Doda. Brat Dodo hrá na gitare. Brata Doda som stretla včera na buske. Brat Dodo chodí so slečnou Záhadnou. Slečná Záhadná teda nemôže byť Hajova sestra, ale – bývalá!
Okej, už som vo fotke (v obraze – moja úchylka je prerábať zaužívané výrazy).
Z repráku absolútne nečakane vyrazil kvílivý zvuk. Takmer som prišla o posledné pozostatky mojich bubienkov. Do toho sa pridal ďalší zúfalý tón z Hajovej gitary a asi po dvadsiatich sekundách som začula pokusy o nastolenie rytmu, alebo skôr prerazenie toho ostatného piskľavého zvuku dupaním na stupák.
„Teraz vám zahráme náš prvý vlastný song, akurát máme taký problém, nemáme speváka, takže spievať budem ja…“ a bubeník začal ziapať. Pardon, spievať, ale nezrozumiteľný text. Najskôr anglický, lebo občas som začula shit a fuck you.
Keď konečne skončili, baby ako na povel do jednej opustili prefajčenú miestnosť. Zostalo tam šesť ľudí – kapela, Etyl, ja a slečna Záhadná. Dodo sa obrátil na nás a spýtal sa, čo si o tom myslíme. Zo slušnosti som sa zdržala komentára. Bolo to príšerné. A potom, nech mne Etyl niečo hovorí.
„No, nebolo to zlé, až tak…“ názor odborníka.
Hajo, očividne prekvapený a sklamaný Etylovým hodnotením, pozrel na punkerku.
„Luci, ty?“
„Ste hrozní,“ povedala na rovinu. A pokračovala:
„Dodo, sľúbila som kamoškám, že si dnes vyrazíme, majte sa.“
A zmizla v dyme.
Etyl im začal radiť, ako majú správne nastaviť hlasitosť, alebo čo, a zhodnotil, že potrebujú speváka. Potom sa so šťastným výrazom v tvári pozrel na mňa a zvolal:
„Princezná, neskúsiš to?“
„Neskúsim čo? Nemám gitaru a spievať tiež neviem. Jediné, čo skúsim, je, že zavolám bratovi, aby ma pred vami zahránil.“
Bolo to tvrdé, ale prisahám, že rozladená Nirvana znie lepšie.
„Poď, Dodo ti požičia tú starú ibanezku…“
Až vtedy sa Dodo spamätal a hlesol:
„Nestretli sme sa už?“
Ten chalan mi začína byť nesympatický.
„Postrech. Párkrát u Etyla a včera na buske.“
„Vedel som to.“
Nehovor.
Nasledujúcich päť minút sa mi snažili vysvetliť, čo a ako mám hrať. Argumentovali tým, že hudba je vlastne matika. Tak toto zabralo. Potom som začala hrať len s Tomim, bubeníkom, kým všetci usúdili, že som pre nich dosť dobrá. Po prvýkrát som mala pocit, že viem naozaj hrať. A keď sa pridali ostaní, znelo to celkom dobre. Bez spevu.
„Tu je text, nechceš byť slovenská Apríl Lavór?“
Vtipné, Hajo. Sto bodov.
„Bože, po tom túžim, odkedy som si napálila jej prvé cédečko!“
Nechce sa mi veriť, že všetko ide tak rýchlo a hladko, ako keby som s nimi už niekedy bola a hrala, jednoducho, že ich poznám. Je to divné.
Vzala som do rúk „text“. Žiadna súvislá veta, každé druhé slovo nadávka, o myšlienke sa samozrejme hovoriť nedá.
„Ja viem, že sa v podstate nepoznáme a nemám právo vás kritizovať, alebo si dávať nejaké podmienky, ale-“
Pozrela som sa na chalanov. Dodo na mňa civel ako ja na profku na chémii, keď nechápem, čo hovorí (t.j. na každej hodine). Hajo mal zrejme nutkanie okamžite ma hodiť do Dunaja. Iba Tomi dychtivo hltal každé moje slovo. Váham, či mám tú vetu dokončiť, ale nemám čo stratiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
lily
17. 3.marca 2008 19:19
Velmi sa mi tento pribeh paci (music is life ) a paci sa mi styl, akym pises
Napíš svoj komentár