A je to vonku. Očakávam reakcie typu „trhni si a vypadni, poradíme si aj bez teba“ a tak. Na ich mieste by som sa našla pod električkou.
„Martina, vieš hrať na gitare… celkom slušne…a vieš spievať…, tak niečo napíš a budeme to hrať…“
Zajakávajúci sa Tomi je fakt strašne zlatý. Ale odkiaľ môže vedieť, že viem spievať? Doma počúvam presný opak, Andrej mi vždy začne kopať do dverí, mama sa sťažuje, že chytá migrénu. (Otec nonstop nie je doma.) Doma mám jednoducho podporu vo všetkom, čo robím.
„Ty si tá Janina spolužiačka, však? No, ja som jej bratranec a často musím počúvať jej závistlivé reči o tebe.“
To nie je možné. Svet je až príliš malý. Určite to mňa všetci hrajú. Má to byť nejaký predčasný nevydarený darček k narodkám? 13. apríl je až o mesiac! Nemôže to byť Janin bratranec, nemôže to byť náhoda!
„Kto ste?!“ zrevala som zúfalo. Nie zarevala, ale zrevala.
Som z toho taká zmätená ako vyplavená dážďovka (vyoraná myš). Všetci na mňa nechápavo čumia. Doteraz som spievala len v jednej skupine a aj to len dva mesiace, nemajú o mne odkiaľ vedieť.
„To nie je možné, aby som všetkých z vás spoznala za dva dni!“
Nedokážem to v sebe udržať.
A mám neodolateľnú túžbu zmiznúť v dyme ako Lucia v kanadách (zmizla v dyme, nie v kanadách).
„Šak mňa poznáš už dva roky,“ zarehnil sa Etyl, „a Doda si ťéž u mňa videla.“
A stretla som ho včera na buske s frajerkou. Náhodou, však? Náhodou dnes som spoznala jeho brata. A Tomáš je len náhodou bratranec mojej spolužiačky.
„Sorry, som unavená, idem domov.“
„Blázniš, veď je piatok, nejdeš s nami von?“
„Hajo, je toho dnes na mňa veľa. Majte sa.“
Našla som dvere (v tom bordeli výkon) a ocitla som sa niekde uprostred mesta, na mieste, ktoré nepoznám. Znova. Po druhýkrát za dva dni. A môj život začína naberať prudký spád.
A o to mi vlastne išlo.
Je sobota ráno. Vlastne desať hodín, ale v podstate ráno. V sobotu ma nič nedostane z postele skôr. Ani našich nenormálne hlasné hádky. Tento týždeň trhli rekord v intezite hluku. Mamina nechutná tučná perzská dokonca zdrhla z domu. Má rozum. Ja ich nechápem. Sú spolu dvadsať rokov a odkedy ich poznám, majú problém sa normálne porozprávať. Posledné dva roky chodia k terapeutovi. Kvôli tomu sme sa vlastne presťahovali sem. Podľa toho neužitočného týpka mala zmena prostredia pomôcť. Mne to pomohlo akurát v tom, že nemám s kým chodiť von. Ako sa dokážu hádať kvôli plnému odpadkovému košu?
Je sobota ráno a na rozdiel od väčšiny normálnych ľudí, ja soboty nenávidím. Napriek zvýšeným decibelom prostredia počujem Andyho opatrne stúpať po schodoch.
„Ahoj, si hore?“
Tak som rada, že sa nemusím baviť len s vecami! Rádio má už má určite plné zuby.
„Čo to malo byť včera? Akí chalani to utekali za autom, keď sme odchádzali?“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár