„Prečo myslíš, že sa niečo stalo?“ No vážne – do dnešného dňa sa vždy niečo stalo len jej. Hodila taký divný ksicht, ako keď malé dojča rozbije pohár a nechce sa priznať.
„Ále, to len ták, véš, keď ťa oné vtedy chytil ten oný, revízor, tak sa néčo mohlo stať aj cez víkend, ne? Logicky…“
„Skôr som čakala, že sa spýtať na to, čo mám na hlave.“
„Hm, ale šak normálka, ne? Meníš farby ako to zviera, čo ho hral Prco z Mafstory…“
„Chameleón? Diki. Aké to je?“
„No nevém, či ťa ešte spoznajú…“
„Čo?! Či ma čo? A kto?“ V tom sa do triedy dogúľala matikárka. Tá hnusoba niečo tají. Myslím Jana. Rozprávala sa s Tomášom?
Pred sebou mám zadania. Osem príkladov. Na štvorku potrebujem aspoň dva. Ideme na to…
„Jana, vyklop to. Už aj!“
„Okej, dobre, vém, že bola na skúške Tomiho kapely.“
„A? Kecala si sním?“
„Nie. Vlastne áno, áno, bola som s ním.“ No určite. Keby áno povedala ešte raz, boli by sme svoje. Klame a klame.
„Dobre, vzdávam sa. Ale chalani ma zabijú.“
A povedala mi to.
Povedala by, ako si zo mňa spravili debila.
Neviem sa rozhodnúť, akým spôsobom ju zabijem. Skúsim ten dedkov revolver. Hej. Povedala mi všetko a v živote som sa tak trápne necítila.
Trápne a šťastne zároveň.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár