Nehrajte sa s mŕtvymi 4/4

Prvá časť tohoto príbehu

Keď prišli k továrni zrovna začalo zapadať slnko. Obaja pociťovali strašnu eufóriu.Komisár preto, že už mal na dosah ďalšiu možnosť zvoziť svojho pomocníka. Veď predsa stačilo vojsť do tej továrne, nájsť tam nejakého ukrývajúceho sa masového vraha. Najkôr to bude nejaký pomätenec, ktorého odvedú na stanicu, odiaľ pojde rovno na psychiatriu a všetko bude zas v pohode. Komisárov pomocník za zas tešil na to, ako tam vojdu dnu a najdu tam oživlú mŕtvolu, čo má na svedomí pár ľudských životov a konečne bude on tým, čo mal pravdu. Obaja boli presvedčený o svojej pravde, ak keď samozrejme platila pravda nedriadeného. Tá však nemusí byť vždy tá správna.

Teraz však pred nimi boli iba veľké hŕdzavé dvere. Otvoriť ich bolo pre nich otázkov pár minút a už sa hrdinský blonďatý komisár prešiel cez pootvorené dvere doprevádzaný pár mužmi. Jeho služobnú zbraň mal vytiahnutú a predvádzal s ňou pohyby ako z nejakého akčného filmu. Komisárov pomocním sa musel veľmi premáhať, aby sa na ňom nerozosmial.

Keď komisár prešiel cez dvere, držal sa radšej vzdadu. Veľmi pevne dúfal, že tých pár hrdinských gest spravilo na všekých tam vonku nejaký dojem a teraz sa už nemusí na nič hrať. Jeho strach hp prinútil prepočítať všetkých tých ľudí, čo boli s ním. Samozrejme, napočítal o dvoch menej. Asi im tem kretén musel rozpovedať celú tú svoju verziu o tej vraždiacej mŕtvole. Opäť si všimol ďalšieho, ako sa postupne odtrháva od skupinky a trieli si to smerom k východu. kebyže necítil blízkosť svojho výťazstva, tak by bol z toho sprevil poriadny cirkus podobný tomo, čo sa robí pri dezercí na vojne, ale teraz sa udržal. Síce mu už ostávali len dvaja muži, ale na obyčajného šialeného vraha, čo je pri zabíjaní odkázaný na kuchynské nastroje, určite budú stačit. Aspoň si to myslel.

Vyvrátené mu to bolo už behom prvých pár sekúnd. Ani si ju poriadne nestihol všimnúť a už jednému z mužov, čo ho doprevádzali v momente prerazila lebku oceľovou tyčov. Ten druhý po nej stihol aj vystreliť, ale jej to nič nespravilo, len ju to hodilo asi o meter dozadu. Meter však každopádne nestačil. Jedným skokom sa ocitla pri ňom a zas prehovorila železná tyč. Zasiahnutý sa len zosunul k zemi. Komisár začal utekať. utekal ako mu len nohy stačili. Keby ho chcela dobehnúť, nemal by žiadnu šancu. Teraz sa ho však zmocnila ešte väčšia hrôza. Bolo mu jasné, že sa s ním chystá pohrať. Vybehol hore po schodoch. Keď sa pozrel dole uvidel ju, ako pomalým krokom postupne ide za ním. Krok za krokom, schod za schodom, postupne sa približovala. Obzrel sa dokola a zistil, že je v slepej uličke. Kráčala smerom ku nemu.
- “Neboj sa ma ...”
- “To sa veľmi ťažko verí niekomu, kto sa k tebe približuje so zakrvavenou železnou tyčou!”, zobieral ešte v sebe zbytko svojho typického sarkastického humoru.
- “Chcem ti pomôcť, vyzeráš unavene. Nechceš si oddýchnuť?”
- “Nie!”, vykoktal zo seba po chvilke, aj keď jej zjavne na odpovedi nezáležalo. Stále sa približovala a hrozivo okolo sebe mávala svojou zbraňou.
- “Ty nevieš, čo je rpe teba dobré, ešte štastie, že som tu ja”
Bola už celkom blízko. Jasne videl, jej biele telo, v celej jej rozpadajúcej sa kráse. Jej dlhé čierne vlasy viali vo vzduchu fukanom priemyselným ventilátorom. Jej pery boli bledé, ale aj tak boli dostatočne výrazné a bolo na nich vidieť túžbu zabíjať. Tá priamo sršala aj z jej očí. Kráčala k nemu a on vedel, že tento jeho posledný okamih trval celú večnosť. On stál v slepej uličke a ako zhypnotizovaný sá pozeral na jej rozpadajúcu sa krásu. Na krásu dekadencie a hnusu a predsa len tak uchvacujúcu ľudské oko.

V tom momente ho striaslo. Spamatal sa. tentokrát sa v ňom prejavila tá časť, čo mala vždy chuť hrať sa na superhrdinu v úplne inom svetle. Tentokrát mu prvý krát poradila, niečo iné, ako sposob, ktorým by urobit dobrý dojem. Vytasil svoju sluzobnú zbraň a strelil ňou do vzdialenejšej nádrže, na ktorej bolo jasne vidieť všetky značky, ktoré upozorňujú na výbušniny a horľaviny. Efekt sa okamžite dtstavil. Stačila iskŕa vyvolaná nárazom náboja a celá nádrž vyletela do vzduchu. jeho mŕtvu spoločníčku to samozrejme zhodilo dole na prízemie, nad ktorým už stihli prevziať vládu plamene. Zazdalo sa mu, že zdola počuje jej krik, ale vedel, že to nieje mozné. On sám už teraz len dúfal že ho čoskoro z týchto plameňov zachránia.

Keď komisárov spoločník započul výbuch, úplne ním striaslo.
“Pane, máme ísť dovnútra hľadať komisára?”
“Nemyslím si, že by to bolo bezpečné.”
“Ale on môže potrebovať našu pomoc!”
“Nevidel si ten výbuch? Nemal žiadnu šancu to prežiť a teda je zbytočne riskovať ďalšie životy!”
“Aaaaaaale ...”
“Žiadne ale, Ideme!”, dopolnil komisárov pomocník spôsobom, ktorým sa vždy komisár obracal k nemu.

Komisárovi to však už mohlo byť jedno.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu