Vo vani som bola asi dve hodiny. Obliekla som si kraťase, voľný top a obula som si tenisky. Dala som si na oči špirálu a lesk na pery.
Kráčala som po ceste. Cieľ som mala určený, ale nechcelo sa mi tam ísť. Začal mi vibrovať mobil. Pozrela som sa na displej a volal mi Peťo. Zrušila som ho a všimla som si, že mám 15 zmeškaných hovorov. 4 od Peťa, 1 od Šimona, 1 od Pala, 1 od Zdena, 3 od Katky, 3 od Dominiky a 2 od Vlada. Iba som zablokovala klávesnice na mobile a neriešila som to.
Vošla som do šenku. Sadla som si na barovú stoličku a objednala som si kofolu. Chcela som vodku z džúsom, ale nemala som pri sebe kabelku s falošným občianskym. Všimla som si, že vzadu sú chalani s futbalu spolu s trénerom, ale ignorovala som ich.
„Čau, volal som ti.“ Prišiel za mnou Šimon. Iba som na neho zazrela a mykla som plecami. Nemala som chuť rozprávať sa s ním.
„Môžeš si isť so mnou sadnúť k stolu? Chcem sa s tebou porozprávať.“ Povedal a pozrel na mňa psím pohľadom. Aby som to mala čím skôr za sebou išla som.
„Som rád, že sa môžem s tebou porozprávať.“ Povedal a usmial sa na mňa. Iba som naňho zagánila a pomyslela som si: :Začni nech to už mám za sebou.“
„Chcem sa ti v prvom rade ospravedlniť za to moje správanie.“ Tak to naozaj nemusím ak sa chalan, ktorý má 18 alebo 19 rokov, aby sa správal ako puberťák.
„Pred tým som mal každú babu s ktorou som flirtoval a ktorú som chcel a nemusel som sa nijako zvlášť snažiť a mal som ju. Ty ako jediná baba si po mne hneď neskočila a to ma vyviedlo trošku z miery. Nikdy sa mi to nestalo. Preto som sa správal tak ako som sa správal.“ Nevedela som čo povedať. Na jednej strane som bola na neho nahnevaná pre to ako sa zachoval, ale z druhej strany mi to bolo ľúto. Sedela som oproti nemu. Pozerala som sa udivene na neho. Rozmýšľala som čo povedať. Nič ma nenapadalo. Pred pár mesiacmi by som sa mu vrhla okolo krku, pretože je naozaj krásny chlapec, ale dnes je to inak a viem, že by to nijako nebolo možné.
„Odpustíš mi to moje správanie?“ zas nahodil ten smutný psí pohľad.
„Pozri si dospelý chalan. Neviem čo na to povedať.“ Zamyslene som pozrela niekam za neho. Rozmýšľala som na plné obrátky, ale nič ma nenapadalo.
„Asi iba toľko, že by si sa mal naučiť to, že nie vždy všetko dostaneš a aj to že vždy nebudeš vo všetkom vyhrávať. Chcem tým povedať, že by si sa mal zmieriť s tým, že nie vždy budeš mať to čo chceš. Nehovorím, ale žeby som sa ja nesprávala tak ako ty. Keby ma nechcel chlapec, ktorého by som chcela ja. Avšak môžeme byť kamaráti. Ak chceš, nič iné ti ponúknuť nemôžem.“ Pozrela som sa pozornejšie na neho a čakala na odpoveď alebo nejakú reakciu.
Súhlasil. Neskôr sa ma opýtal:
„ Je naozaj najlepší anglický futbalista Pierc tvojím otcom?“
„Na papieri a biologicky je, ale v srdci už nieje mi nič.“
„Prečo?“
„To je jedno.“
„Dobre nebudem ťa nútiť aby si mi to povedala keď sama nechceš. Možno mi to raz povieš ak budeš chcieť.“ Usmiala som sa na naňho. Zvyšok večera sme sa skvelo bavili. Rozprávali sme sa o školách na ktorých študujeme, o futbale, o kamarátoch, o tom, že sme sa s maminkou pred nedávnou presťahovali. Vysvetlil mi prečo ho volajú Casanova. Zistila som, že máme spolu veľa spoločného a že si dobre rozumieme.
Neskôr prišiel za nami Zdeno.
„Rony nejdeš si so mnou zahrať stolný futbal?“opýtal sa.
„Áno idem.“ Hrali sme futbal ako o život. Väčšina chalanov povzbudzovala Zdena, ale Šimon povzbudzoval mňa čo ma potešilo. Úplne som pri hre zabudla na to ako sa pred tým správal ku mne Šimon. Hra skončila remízou.
Doma som sa s Peťom vážne porozprávala.
„Prečo si povedal kto je mojím otcom?“
„Neviem prečo ti to vadí.“
„Naozaj nevieš?“
„Nie.“
„Peťo si tak sprostý alebo len sranduješ?“
„Naozaj ťa nechápem.“
„Čo nechápeš na tom, že neznášam svojho otca?“
„Presne to. Prečo ho nenávidíš?!“
„Si zabudol čo mi spravil keď som mala desať rokov? Zabudol si, že sa s maminkou rozviedol a odišiel s ruskou kurvou do Anglicka? Naozaj si na to nepamätáš? Peťo prečo? Prečo si to povedal? Tak strašne som nechcela aby to vedeli. Ty si im to ale povedal. Neznášam ho a nie je mojím otcom. Počuješ? Nieje mojím otcom. Nemám otca. Je to pre mňa cudzí človek.“ Kričala som na neho, plakala som. Tak veľmi som nechcela aby to niekto vedel. Nechcela som to. Zranilo ma to, že to Peťo povedal.
„Rony ukľudni sa. Prepáč, nevedel som, že ťa to takto vezme. Prepáč mi. Mrzí ma to.“ Ospravedlnil sa mi a objal ma. Vytrhla som sa mu z náručia.
„Peťo neznášam ťa za to.“ Kričala som na bratranca.
Do Peťovej izby vošla maminka.
„Rony buď ticho a nekrič na Peťa.“ Povedala. Nahnevala som sa a vybehla som s Peťovej izby do izby v ktorej som spala. Ľahla som si na posteľ a plakala som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tooniickaaa
2. 7.júla 2011 13:37
chudinka :/
Napíš svoj komentár