hodiny po tragédii som stále nemohla uveriť tomu, čo sa to vlasne stalo..
prečo sa to stalo? prečo práve na Pohode? veď ten človek si už nikdy nekúpi lístok na Pohodu 2010, 2011, 2012...
momentálne som v stave zlepšovania svojej psychiky,
videjká a fotky už nevyvolávajú taký plač ako v sobotu či nedeľu,
no veľakrát sa im to ešte darí..
myslím na tých ľudí, čo bojujú stále o život.. či si vôbec stihli uvedomiť, čo sa udialo.. či to hlavne prežijú.. či nezanevrú na Pohodu ako takú..či sa tam vrátia..
rožmýšlam, či to bola len krutá hra osudu, že práve 13.ročník skončil smrťou osoby, ktorej meno sa (mi) nápadne podobá na meno hlavného organizátora ...
keď som pred tromi rokmi prvýkrát pocítila to, čo názov Pohoda v sebe skrýva, bola som viac než nadšená.. človek, ktorý to za uplynulých 13 ročníkov nikdy nezažil, to nepochopí..
a predsa sa webparty plynulo pretransforovala na diskusiu celoslovenskej stretávky architektov a statikov.. jeden by neveril, že toľko titulovaných odborníkov v danej oblasti na Slovensku máme
..z niektorých príspevkov sa mi dvíhala žlč v tele,
nepochopím ako môže skupina internetových vyrývačov,
ktorá nevie, čo pre tú "bandu feťákov/bezbožníkov" (rozumej návštevníkov) organizačný štáb každoročne vytvára, súdiť!
Súdiť ľudí, ktorí pre 35 tisíc Slovákov ročne, predstavujú práve ten ostrovček svetla, na ktorý sa tešia celý rok...
tých, ktorí pracujú celý rok a po štyroch dňoch festivalu začínajú odznova..
tých, ktorí to robia v prvom rade pre ľudí a nie pre peniaze...
tých, ktorým sa to tak neuveriteľne darí..
nechápem
Prajem úprimú sústrasť rodine, priateľke, kamarátom a blízkym Martina Kašáka..
zároveň posielam čo najvačšie množstvo pozitívnej energie, ktorú som schopná v daných dňoch vyprodukovať, deckám, ktoré to teraz najviac potrebujú.. naďalej totiž verím v silu pozitívnych myšlienok..
Vyjadrujem svoju plnú podporu Mišovi Kaščákovi a organizačnému štábu.. bez nich by som nikdy nezažila najúžasnejšie momenty svojho života,
tú kopu usmievavých a milých ľudí na jednom mieste,
tie splnené hudobné sny,
nádherné zimomriavkové východy Slnka,
slzy dojatia, slzy radosti, zoznámenia, objatia, oslavy slobody a priateľstva..
jednoducho všetky tie neopísateľné momenty, ktoré mám vďaka Vášmu - Nášmu festivalu v srdci..
ĎAKUJEM!
a taktiež ďakujem kapele Diego.. pretože keby v daných momentoch nehrali na Tesco stage,
pravdepodobne by som bola v O2 aréne...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
ronny
22. 7.júla 2009 19:55
velmi pekny blog.
Napíš svoj komentár