Mala by som cítiť strach a potkýnať sa a kričať o pomoc, ale ja som to celé vnímala ako y tretej osoby. Ako keby som bola unudený divák so škatuľou popkornu a veľkou kolou, v mojom prípade dietnou.
Len že ja som sa pozerala sama ne seba ako utekám. Pred čím? Neviem asi sama pred sebou. No najhoršie na tom celom je, že neviem zastať. Až teraz to začalo byť nebezpečné.
Pomali sa ma zmocňovala hrôza. Predo mou zívala čierna priepasť a ja som sa do ňej rútila. A nechcela som.
Vo chvíli keď sa moja pravá noha ocitla vo vzduchu som sa zobudila.
Dokelu. Zase ten sen. Stále dookola sa mi stíva to isté. Teda nie stále, len zakaždým po sabate. A vždy sa zobudím na tom istom mieste, keď moja pravá noha stúpi do prázdna.
Raz som urobila tú chybu, že som sa o tom zverila svojmu bratovi a ten do mňa začal hustiť, že to je preto, lebo sa bojím prijať naplno zodpovednosť za svoj život.
Skôr to bude tým, že sa bojím aby som nedopadla ako zvyšok mojej rodiny. Ako šialenec posadnutý vyžšou mocou, či čo....
7:30. Super zase nestíham do školy. Koniec myšlienkam o tom, kam to môj život vlastne speje. Hor sa do tej nenávidenej-milovanej školičky .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár